Späť

Hľadá sa voda!

Lúče ranného slniečka zahrievali kukuričné pole. Bolo to velikánske pole na slnečnej strane kopca, až k obzoru sa vlnili pekne vyrovnané riadky kukurice. Hospodárila na ňom myš Terka, ktorá bývala v nore vyhrabanej v piesku na jeho dolnom konci.

To ráno Terku pošteklili slnečné lúče na kožuchu, prebudila sa, pretiahla sa a hneď zvedavo vykukla von.

„No áno,“ zamračila sa hneď, „to som si mohla myslieť: na nebi ani mráčik, zasa bude slnko pražiť celý deň. A ja by som tak potrebovala aspoň malý dáždik, aby zavlažil moje pole. Inak sa žiadnej úrody nedočkám. Stačila by prehánka, alebo aspoň pár kvapiek.“

Terka mala po nálade, napriek tomu, že bol krásny deň a čakala, že ju navštívia priatelia Tola, Pola a Emil. Dokonca aj chuť na raňajky ju prešla, a to mala z minulého roka schovaných ešte pár slnečnicových semienok. Miesto raňajok vzala krhlu a vydala sa k potoku.

„Kedy vlastne naposledy pršalo?“ premietala si cestou a nemohla si spomenúť. „To už je veľmi dávno.“

Keď prišla k potoku, uvidela kalnú tenkú stružku, ktorá sa takmer strácala pod suchým lístím. „Ten potok tiež nie je žiadna sláva, vody je v ňom čím ďalej menej. Ak to tak pôjde ďalej, nebudem mať o chvíľu čím zalievať.“ Bolo to vážne k hnevu.

Terka nabrala vodu a vydala sa späť na pole. Zaliala prvú rastlinku kukurice, vyprahnutá a rozpraskaná hlina len zasyčala a rastlinka začala narovnávať svoje zvädnuté listy. Terka sa vydala znovu k potoku, slniečko pražilo a pražilo. Pred poludním už z potoka nešlo vodu nabrať, ako jej bolo málo, a Terka musela so zalievaním prestať.

Nemala však čas o tom viac premýšľať. Vo chvíli, keď sa vracala domov, dorazili jej priatelia Tola, Pola a Emil.

„Ahoj Terka!“ volala Tola už z diaľky.

„Ahoj Terka! Dlho sme sa nevideli,“ dodali Emil a Pola, keď k nim Terka zamierila. Radovala sa, že tí traja dorazili práve dnes. Vylepšili jej po tom úmornom dopoludní náladu. Tiež niečo dobrého pod zub ju povzbudilo a s priateľmi sa rozprávali dlho do večera.

Ráno Terku zase pošteklili slnečné lúče na kožuchu. Práve sa chystala pripraviť všetkým raňajky a pritom vykukla z nory von. Nemohla uveriť svojim očiam. To hádam nie! Na kraji jej poľa sú vykopané veľké diery!

„Emil, ty si vyhrabal diery do môjho políčka?“ oborila sa prekvapená Terka na Emila, sotva otvoril oči.

„Ja? Nie… Myslel som, že to ty.“

Keď pochopila, že Emil hovorí pravdu, bežala sa Terka hneď pozrieť na tú spúšť. Jedna, dve, tri, desať dier veľkých ako sopečné krátery!

„Tak ono nestačí, že moja kukurica skoro usychá! Niekto mi ju chce úplne zničiť! Veď tie diery poškodia korene a ona uschne úplne!“ nahnevala sa.

Zavolala na drozda, ktorý sa obďaleč snažil zo zeme tvrdej ako kameň vydolovať niečo na zjedenie: „Hej, drozd! Nevidel si niekoho, ako kope diery na mojom poli?“

„Nevidel, mám dosť svojich starostí!“ zdvihol drozd hlavu od rozrobenej práce. Ale hneď sa znovu pustil do zobania.

Terka sa ďalej sťažovala: „Toto mi tu nikto robiť nebude! Tie diery zasypem a v noci budem svoje pole strážiť!“

Čo vám budem hovoriť. Keď Emil, Tola a Pola uvideli ustarostenú Terku, neváhali a začali spolu s ňou hrabať a hrabať, až kým všetky diery nezahrabali. Po celom dni strávenom na poli zaspali všetci kamaráti, akoby si ich do vody hodil. Ani pád stromu tesne vedľa hlavy by ich neprebudil.

Nasledujúce ráno otvorila Terka oči, rozhliadla sa a diery… diery tam boli opäť. A bolo ich ešte viac! A dole pri ceste bola diera veľká aspoň na tridsať veľkých myších skokov!

„Emil, Tola, počuli ste v noci niečo?“ opýtala sa nahnevane Terka.

„Nie. Ja som nič nepočul,“ krčil ramenami Emil. „Stalo sa zasa niečo?“

Potom sa rozhliadol vôkol seba. Skutočne! Dier bolo ešte viac ako včera.

„Prečo by to niekto robil?“ pýtala sa prekvapene Tola.

„To nie je vôbec vtipné,“ priznala Pola.

Keď sa trochu spamätali, Pola zavolala na plošticu, ktorá sala šťavu na veľkej prasličke: „Hej, ploštica! Nevidela a nepočula si niekoho, ako kope na Terkinom poli? Muselo ich byť viac, toto by nikto sám nedokázal!“

Ploštica rozvážne prikyvovala: „Videla, nevidela, každopádne som sľúbila, že nič nepoviem. A už sa ma na nič nepýtaj!“ A frr, odletela preč.

Tentokrát to Terke trvalo o niečo dlhšie, než vyskočila a povedala si: „Na mňa si len tak neprídu, ja im ešte ukážem!“

Začala vetriť a pátrať v okolí dier a zistila, že od nich vedú vyjazdené koľaje k susedovej záhrade. Terka tam nikdy nechodila, pretože sa trochu bála. Záhrada bola divoká a zanedbaná ako džungľa. A ten hluk, hmyzí bzukot a cvrlikanie! Terka sa radšej vždy vrátila na svoje pekne upratané pole.

„Mám nápad,“ povedal Emil, „tieto diery tu necháme a možno by sme sa mohli schovať za tie kríky alebo za kamene. Číhali by sme v noci, kto tie diery robí. Čo vy na to?“

Všetci súhlasili s Emilom, bol to dobrý nápad.

V noci sa, žiaľ, nič nedialo, Emil, Tola, Pola i Terka museli behať dokola, poskakovať a pod chvíľou sa štípať, aby nezaspali. Nadránom si dokonca na chvíľku zdriemli, keď vtom Tolu prebudila veľká rana, až vystrašene nadskočila.

„Áááá!“ ozvalo sa z diery a Tola sa tam rýchlo bežala pozrieť.

„Aááá!“ vzápätí nadskočila a tiež vykríkla. V šedej rannej hmle sa na ňu totiž vynorilo niečo obrovské. Niečo s jednou obrovskou nohou a veľkými očami umiestnenými na chápadlách. Bolo to skoro také veľké ako mačka!

„Emil! Pola! Terka! Pomóc, pomóc! Príšera! Je tu veľká príšera!“ kričala zo všetkých síl.

„A kde? Kde vidíš príšeru?“ pýtala sa príšera zmätene a rozhliadala sa.

„No… kde? Ty si tá príšera!?“ povedala Tola vystrašene.

Veľká hlava s veľkými okuliarmi vytiahla zrkadlo, pozrela sa na seba a pokojne povedala: „Hm, môže sa o mne hovoriť veľa vecí, ale príšera nie som. Ja som vlastne zabudol… už viem, prečo si tak jačala! Myslíš si, že som obor, ale to je len trik. Cha cha cha! Radšej sa pozri poriadne pod nohy!“

Tola a traja kamaráti si v sekunde všimli, že priamo pod nimi na drevenej doske s kolieskami a so stojanom s veľkou lupou… stojí… slimák, slimák Tyk. Spadol do diery, ktorú noc predtým sám vykopal.

Na prvý pohľad bolo jasné, že Tyk je veľmi činorodý slimák, ktorý všetko potrebné pre svoju prácu nosí so sebou. Na tykadlách mal zvláštne okuliare a na ulite sa mu hojdala vŕtačka a píla.

„Tak ty si sa ma skutočne bála?“ smial sa slimák, „veľmi sa ospravedlňujem, že som ťa tak vystrašil. Vyrobil som si tento vozík s lupou, aby na mňa nikto nešliapol. S takým zväčšovacím sklom vyzerám ako veľký a krásny slimák!“ povedal a upravil si motýlika, uviazaného nad pracovnou zásterou.

„Tak to ty mi robíš diery na mojom poli?“ zaprskala Terka nahnevane, keď dobehla k Tole a Tykovi. „Robíš hanbu všetkým slimákom. Zničíš mi celú úrodu! Ba čo viac, na hrabanie sme tu my, myši a hraboše!“

„Hanbu nie, to nie. Diery áno, to áno, to som bol ja. A skromne podotýkam, že i ja sa trochu vyznám v kopaní dier, hoci nemám také labky ako ty,“ odpovedal hrdo Tyk a ukázal vedľa seba. Až teraz si Terka všimla, že neďaleko leží niečo ako ohybná železná ruka, bezpochyby Tykov vlastný vynález. A tiež vozíky plné sadeníc stromov a kríkov.

Terke svitlo a rozhnevala sa ešte viac: „Takže ty mi tu chceš sadiť stromčeky? To nevieš, že korene stromov vypijú všetku vodu, a na moju kukuricu neostane nič?“

„Ale Terinka! Zlatíčko! Nerozčuľuj sa. Snažím sa ti pomôcť, nie ublížiť,“ chlácholil ju slimák Tyk. „Viem, že ako poľná myš miluješ zrno, a na svoje veľké pole môžeš byť naozaj pyšná. Ale pozri sa na to takto: Tvoje pole začína vysychať, ani keď prší, žiadna voda na ňom nezostane. Stečie dolu po tvrdej hline medzi riadky kukurice ako po šmykľavke. Do hliny sa nevsiakne nič. Čo má potom kukurica piť? O chvíľu zožltne a bude po nej.“

„Tak načo teda tie stromčeky? Vieš, koľko vody potrebuje taký strom? Vypijú zostávajúcu vodu z pôdy. Keď bude pršať, budú kradnúť vodu mojej kukurici!“

„Kdeže, kdeže! Práve naopak. Stromy vodu uskladňujú. Pozri sa poriadne… Ale najskôr mi pomôžte von.“ Pola, Tola a Emil vytiahli z diery Tyka i s vozíkom. Tyk na ňom uvoľnil miesto pre Terku, ktorá trochu váhavo nastúpila, a išli spoločne k najbližšiemu stromu v Tykovej záhrade. Tyk pri strome vyhrabal trochu hliny a vyzval Terku: „Skús si ju sama!“

„Hm, je trochu mokrá. Ako to?“ čudovala sa Terka, keď do hliny strčila labku.

„Stromy dokážu zachytávať a zadržiavať vodu,“ vysvetľoval Tyk. „Korene pijú vodu pri daždi. A tenučké korienky robia hlboko do hliny chodbičky, voda do nich zatečie a je tam schovaná. A keď je sucho, korene ju môžu z hliny zase vypiť.“

Tola, Pola a Emil museli priznať, že Tyk mal pravdu. Počuli, že toto stromy dokážu, oveľa skôr, ako prišli k Terke na návštevu.

„Ale to nie je všetko, stromy toho dokážu ešte omnoho viac. Ukážem vám to. Nasadať!“ zavelil Tyk a išli sa pozrieť na jeho záhradu. Tam Terka najskôr hanblivo zoskočila, potom sa zhlboka nadýchla a zvedavo sa rozhliadla vôkol. Množstvo kríkov a stromov, z ktorých viseli dlhé výhonky popínavých rastlín. Sem tam tekvica, sem tam zemiaky, uhorky, kukurica, repa, fazuľa, jahody, medzitým rôzne bylinky. K tomu veľa buriny, všetko piate cez deviate. Všade sa to vinulo, bujnelo, pučalo a hučalo, až sa z toho Terke točila hlava. A uprostred záhrady stál krásny drevený domček so strechou zarastenou rozchodníkmi. Tykova dieľňa.

„Ako to, že sa tu tak dobre dýcha? A prečo tu nie je tak horúco?“ opýtala sa, keď sa vynadívala.

„To hlavne vďaka stromom, vytvárajú chlad a poskytujú tieň. Prispievajú aj ostatné rastliny. A, samozrejme, ešte niečo,“ a Tyk viedol Terku ešte ďalej, k jazierku.

„Páni, tu je voda naozaj všade!“

„To vieš, my slimáky vlhko nevyhnutne potrebujeme, inak vyschneme.“

„Takže tá veľká diera na mojom poli má byť tiež…?“ pochopila Terka.

„Správne, tá je na jazierko,“ prikývol Tyk. „V ňom bude voda, ktorou môžeme zalievať moju záhradu i tvoje pole.“

Terka si Tyka prekvapene premeriavala. Až teraz si uvedomila, že všetky tie diery na stromy, ktoré vykopal, i tú veľkú dieru na jazierko, urobil na hranici medzi jeho záhradou a jej poľom. Aby ani jej pole nevysychalo.

Tyk pochopil, čo ide Terke hlavou a začervenal sa. A keď už sa červená taký slimák, to je teda niečo. Spadli mu okuliare… a začal vysvetľovať: „No… no… myslel som si, že keď urobím niečo užitočné, poslúžim svojej záhrade i tvojmu políčku… vieš… ja…“ Tyk bol zrazu taký rozpačitý, až sa musel schovať do ulity.

Terka sa rozhliadla vpravo a vľavo, pozerala sa na všetky rastliny, prehliadla si lupou korene a konečne sa pozrela späť na Tyka.

„Dobre, Tyk. Vylez z tej ulity. Ak je to pravda, mal si mi to povedať už dávno!“

„Takže môžem pokračovať v sadení?“ vystrčil Tyk neisto hlavu.

„No jasné, Tyk! Budem sadiť s tebou a som si istá, že moji priatelia nám pomôžu. Nemám pravdu?“

To už vyliezol Tyk z ulity celý a usmial sa od ucha k uchu. Konečne ho Terka vypočula. Konečne jej mohol povedať o rybníkoch a mokradiach, o chodníčkoch z nastrúhanej kôry, o tom, že by mohla namiesto jedného veľkého lánu kukurice mať menšie záhony kukurice, zemiakov a repy a ktoviečoho, čo si navymýšľa. A medzi tie záhony môžu vysádzať kríky alebo tu nechajú pásy trávnika, pretože to všetko chráni pred suchom. A tiež… Mal v hlave toľko nápadov!

A Tola, Pola a Emil? Boli veľmi radi, že majú nového kamaráta, ktorý Terke pomôže ochrániť jej políčko proti suchu.

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.