Späť

Bzučiaci snem

Prišla jar a kamaráti Tola, Pola a Emil sa dohodli, že vyrazia na výlet. V to ráno sedel Emil v tráve a čakal Tolu a Polu. Bol už veľmi nedočkavý a krátil si dlhú chvíľu tým, že si pohadzoval malú fľašu plnú hustej zelenej tekutiny. Keď k nemu pribehli dve zadýchané kamarátky, privítal ich nevrlo: „No konečne, že ste tu!“

„Jéj, čo to máš?“ zaujala hneď Tolu sýto zelená tekutina.

„To som dostal od Tyka, vraj to máme vyskúšať,“ zaškľabil sa tajomne Emil. Slimáka Tyka spoznali tí traja iba nedávno, bol to všestranný kutil a vášnivý vynálezca.

„Tyk sa snažil z rastlinných štiav vyrobiť ekologické palivo do svojho dreveného vozíka. Vraj aby stačila jedna kvapka na celú jar a aby do vzduchu nešli žiadne nečistoty. Lenže na prvý pokus mu z toho vyšlo niečo iné. Máme to vypiť a nechať sa prekvapiť.“

Zvedavosť zvíťazila nad nedôverou, Tola, Pola i Emil postupne zavreli oči a napili sa z fľaše. To sa len začali diať veci! Ako by ich niekto žmýkal a krútil a potom bum! Prudko nadskočili. Keď sa potom na seba pozreli a rozhliadli sa vôkol seba, zistili, že tuhé špicaté konáre a výhonky okolo nich, to sú vlastne steblá trávy! A oni sami sú veľkí… teda skôr malí – ako čerešňové kôstky.

„Tak to sa Tykovi podarilo! Zmenšovací elixír!“ spamätala sa ako prvá Tola.

„Bzz, bzz,“ zarachotilo zrazu čosi vedľa nich a o kúsok ďalej to pristálo. Vyzeralo to ako chlpatý vrtuľník. Sedeli a snažili sa byť neviditeľní. Zvláštne stvorenie si ich napodiv nevšímalo, takže si ho mohli pozorne prehliadnuť. Z celého tela mu trčali dlhé farebné chlpy, na hlave a hrudi čierne a na bruchu a zadočku svetlo oranžové. Malo dve čierne priehľadné krídla, veľké čierne oči a čierne tykadlá.

Po chvíli sa k nim stvorenie váhavo priblížilo.

„Dobrý deň, prepáčte, trochu sa hanbím, nie som zvyknutá na takú veľkú spoločnosť.“

„A kto vlastne si?“ osmelila sa Pola.

„Predsa včela,“ odpovedala trochu dotknuto.

„Na včelu teda nevyzeráš,“ nedala sa Pola. „A nehovor, že nie si zvyknutá na spoločnosť. Veď v úli sú  vás tisíce!“

„Ach nie,“ zasmiala sa včela, „ja nebývam v úli. Patrím medzi divoké včely samotárky. My nežijeme vo veľkých rojoch. Staviame si malé domčeky len pre vlastnú rodinu. Som murárka, murárka Zdenka. Ja i moje deti sa živíme sladkou šťavou z rastlín, nektárom. A tiež peľom. Pozrite sa na moju kefku na bruchu,“ Zdenka pyšne ukázala na svoje oranžové bruško, „tou zbieram peľ. Je to teda drina, to vám poviem, tých kvetov, čo musím navštíviť, kým niečo nazbieram.“

„Ale to opelíš veľa kvetov, však?“ napadlo Polu.

„To áno! Najradšej mám šťavu a peľ z kvetov jabloní. A všetky tie stromy, kde na jar zbieram peľ, bývajú na jeseň plné jabĺk.“

A Zdenka vysvetľovala ďalej: „Zbieram totiž peľ pre svoje deti, aby mali čo jesť, keď sa vyliahnu. Každému nachystám vlastnú komôrku a do nej sladkú dobrotu: peľový bochníček s nektárovou šťavou.“

„Mňam,“ oblizli sa tí traja nevedomky.

„A ako vlastne vyzerá ten tvoj domček s komôrkami?“ pýtala sa ďalej Tola.

„No,“ posmutnela Zdenka, „teraz práve žiadny nemám, pretože strom, v ktorom som bývala v chodbičke po fuzáčovi, niekto spílil a odviezol. Ale prepáčte, ja som sa s vami zarozprávala a zabudla som, že letím na náš včelí snem. Všetky včely samotárky majú teraz veľké starosti s bývaním a potravou, preto bol zvolaný snem, kde sa budeme snažiť naše problémy vyriešiť. Ak vás to zaujíma, môžete letieť so mnou.“

„No jasné!“ vykríkli všetci traja spoločne. „Aj tak sme chceli ísť na výlet,“ dodala Tola.

„Snemujeme neďaleko, na veľkej jabloni, ale musím vás varovať. Keď tam doletíme, schovajte sa a zostaňte ukrytí. My samotárky sme mierumilovné a žihadlo použijeme len naozaj výnimočne, ale nemáme rady, keď sa niekto cudzí mieša do našich záležitostí. Mnohé z nás navyše už dlho nejedli a to sa potom každý ľahko rozčúli.“

Pola nabrala Tolu a Emila na krídla a vyleteli za Zdenkou.

Na veľkej jabloni to hučalo a bzučalo ako… no celkom ako na veľkom včeľom sneme. Traja kamaráti sa usadili na pevnom konári blízko kmeňa a opatrne sa ukryli za veľkým listom. Pozerali okolo a nestačili sa čudovať! Toľko rôznych včiel nikdy nevideli. Jedny boli maličké, iné veľké, niektoré boli guľatučké, iné štíhle, chlpaté, lesklé, nenápadné, niektoré hrali všetkými farbami, niektoré šermovali s dlhými tykadlami, iné mali tykadielka len krátke…

Potom si Pola všimla, že podobné včely sedia na konároch pospolu.

„Áno, každý konár patrí spriazneným rodinám. A je označený ich znakom, niečím, čo je pre ne typické – pozrite, leží to vždy na podnose z jabloňového listu,“ šepkala im Zdenka.

A naozaj, na jednom listovom podnose ležala kôpka piesku, na inom kopček hliny, na ďalšom kolieska vyhryzené z listov alebo chĺpky z rastlín.

„Niektoré z nás si robia hniezda v piesku, iné v hline. Niektoré moje príbuzné vystielajú svojim deťom komôrky kolieskami vykrojenými z listov, ďalšie im stavajú komôrky z rastlinných chĺpkov.“

Včely prichádzali postupne k predsedovi snemu a sťažovali sa, čo všetko ich trápi. Predsedala im veľká kovovo lesklá fialová včela. Sedela v diere po odlomenom konári, pohodlne vystlanej mäkkým práchnivejúcim drevom, a pozorne počúvala starosti všetkých svojich príbuzných.

„To je drevár,“ pošepkala im nenápadne Zdenka.

Slova sa práve ujala chlpatá hrdzavá včela: „Na lúkach nie je čo jesť! Keď odkvitnú púpavy, nie sú tam žiadne ďalšie kvety, z ktorých by sme mohli piť nektár!“

A malá čierna včela s tenkými žltými prúžkami na zadočku sa pridala: „To je preto, že sa lúky stále  kosia. Len čo kvety vykvitnú, šup, naraz je celá lúka pokosená! A my nestihneme nazbierať peľ a nektár do komôrok pre naše deti. I samy máme hlad. Keby nám nechali aspoň kúsok lúky! Veď moje deti nevedia jesť nič iné ako šťavu a peľ zo zvončekov,“ dodala smutne.

„A tie moje zase z iskerníkov!“ volala iná.

„Chceme späť obyčajné hlinené poľné cesty! Teraz je všade samý asfalt a betón a cyklocesty a my si nemáme kde vyhrabať hniezda!“ sťažovali sa včely s hustými žltými kefkami na nôžkach.

„No, my síce nie sme na bývanie náročné,“ pridali sa rozvážne včely murárky zo Zdenkinej rodiny, „stačí nám hoci i prázdna slimačia ulita, lenže ako často takú nájdete?“

„Náš kamar…“ vyskočil skoro z úkrytu Emil, ktorý už tie náreky nemohol počúvať a chcel niečo urobiť. Ale Tola ho našťastie včas stiahla späť a zapchala mu ústa: „Nech ti ani nenapadne sa im ukazovať! A už vôbec nech ti nenapadne ponúkať im Tykovu ulitu! Je obsadená, ak si si nevšimol, býva v nej predsa Tyk.“

Emil zahanbene sklopil uši a mlčal, niekedy bol jednoducho príliš hŕŕŕ.

„Ale budeme vďační za akúkoľvek prázdnu dutinu,“ pokračovali murárky, „napríklad steblá trstiny, štrbiny v stene, chodbičky a dutinky po chrobákoch v dreve starých stromov. Lenže takých stromov teraz veľa nie je, sú vypílené. Stačia nám aj štrbinky medzi trámami na streche.“

„No tak sa nasťahujte do mojej búdy!“ vykríkol Emil a skočil priamo doprostred zhromaždenia. Tentokrát ho Tola neudržala.

Zhromaždenie v sekunde stíchlo. Na Emila sa zlovestne upreli tisíce včelích očí a namierili stovky hryzadiel.

„My sme tu tiež, nedáme ťa, Emil!“ vykríkli i Tola s Polou a postavili sa vedľa neho.

Hrozivé ticho by sa dalo krájať, tí traja už-už cítili, ako sa do ich peria a kožuchov zabodávajú žihadlá a zarývajú hryzadlá. A potom sa zrazu všetky včely začali smiať! Sova, pes a mačka veľkosti čerešňovej  kôstky, to sa nevidí každý deň!

Keď sa dosmial i predseda drevár, udrel do gongu, aby sa všetci utíšili, a prísne sa opýtal: „Kto ste a čo robíte na našom sneme?“

A trojica mu rozpovedala všetko o tom, ako chceli na výlet, o zmenšovacom elixíre slimáka Tyka a tiež  ako stretli murárku Zdenku.

„Počúvaj, Emil, ty si ponúkal na bývanie svoju drevenú búdu, to nie je nápad na zahodenie. Niekoľko by vás tam vošlo,“ ukázal drevár smerom ku konáru, na ktorom sedeli murárky, a ukázal na niekoľko najbližších.

„Ďakujeme, budeme bezproblémoví nájomníci, spoľahni sa! Búdu ti nezničíme, len zalezieme do škár medzi drevami a vôbec o nás nebudeš vedieť,“ sľúbili Emilovi vybrané murárky.

„Ale čo s vami všetkými ostatnými? A čo s potravou?“ opäť zúfal drevár.

„O niečom by som vedela,“ prihlásila sa o slovo Pola. „Pri svojich nočných potulkách som našla starý sad, o ktorý sa veľmi nikto nestará. Je tam množstvo starých vydlabaných stromov. Dutín a chodbičiek je tam habadej, len sa do nich nasťahovať! A tráva sa tam tiež veľmi často nekosí,“ dodala významne. „Dokonca mám dojem, že je neďaleko i udupaná hlinená cesta,“ mrkla veľavravne na včely so žltými kefkami na nohách. „Ak chcete, dovediem vás tam.“

A tak Pola zase nabrala Emila a Tolu na krídla a celé včelie zhromaždenie sa vznieslo a letelo za nimi.

Včelám sa miesto hneď zapáčilo, poďakovali a pustili sa do práce. Niektoré sa vydali na obhliadku dutín vhodných na stavbu hniezda, tie najhladnejšie odleteli za sladkým nektárom na kvety.

A naša trojica Tola, Pola a Emil? Vydali sa hľadať Tyka, aby im namiešal niečo, po čom budú zase normálne veľkí.

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.