Späť

Životné dobrodružstvo ohrozenej vyzy

Tola, Pola a Emil sa vybrali na plavbu loďkou po Dunaji. Dunaj je jednou z najväčších európskych riek. Preteká dokonca až cez 10 štátov! Svoju púť začína v Nemecku, pokračuje cez Rakúsko, Slovensko, Maďarsko a končí ďaleko v Rumunsku a na Ukrajine. Emil už počul veľa o prekrásnych národných parkoch vinúcich sa pozdĺž rieky, o malebných topoľoch a jedinečných prostrediach pre život vtákov. Konečne sa mu podarilo presvedčiť svoje dve priateľky, aby sa spolu s ním vybrali na riečnu výpravu.

„Bude to naše najväčšie jesenné dobrodružstvo, o akom sa nám ani nesnívalo!“ zvolal veselo Emil, stojac pri veslách.

Tola a Pola milujú málo známe, neprebádané miesta, kde môžu obdivovať človekom nedotknutú prírodu. Nápad na splavovanie Dunaja sa im zdal veľmi zaujímavý.

Priateľky si rozložili ležadlá na prednú časť loďky a užívali si slnečné lúče. Bol to ideálny čas na oddych, pretože ďalšie krásne miesto sa nachádzalo až o niekoľko kilometrov ďalej. Pokojnú, tichú atmosféru náhle prerušil Emil. Bez ohlásenia zrazu pridal plyn. Loďka vyrazila vpred. Limonáda, ktorú Tola popíjala, sa vyliala a skončila na jej kožúšku.

„Aaaa…! Emil! Zbláznil si sa?! Spomaľ! Prečo si tak pridal? Kvôli tebe som vyliala limonádu!“ zvolala Tola namrzene.

„Akože – prečo som pridal? Ty sama si predsa zakričala ,Pridajʻ!“

„Ja? Nič také som nekričala! Nevtipkuj!“

„Kričala si, veď som to počul!“

„Ja určite nie!“ oponovala Tola.

Emil znížil otáčky v domnienke, že Tola a Pola si z neho uťahujú. Zakrátko však psík znova začul: „Pridaj! Pridaj!”

„Tola, to ty?“

„Čo ja?“

„No či si kričala ,Pridajʻ!“

Tola s údivom pozrela na Emila. Buď má ich kamarát halucinácie, alebo si z nich strieľa. Vôbec to nebolo smiešne. Už-už mu chcela povedať svoje, keď zrazu obe priateľky začuli to isté volanie. Tento raz nepočuli „Pridaj“, ale niečo akoby… och, je to možné? Niekto kričí: „Rata!”?

„Emil! Stoj! Vypni motor! Niečo som počula! Niekto asi volá o pomoc!“ skríkla Pola.

„Čo ak sa niekto topí?“

Kamaráti sa rozhliadali všade navôkol, ale nevšimli si nič nezvyčajné. Vo chvíli, keď si už celkom rezignovaní sadali na svoje miesta, začuli výrazné volanie o pomoc.

„Pomoc! Pomoc! Môžete mi pomôcť?“

Keď sa všetci traja opatrne naklonili cez palubu, všimli si, ako sa blízko nich vynára obrovská ryba.

„Ahoj! To ty si volala o pomoc?“ spýtala sa Pola neisto.

„Áno! Och, ako dobre, že ste ma začuli,“ povedala ryba. „Volám sa Sára, vyza Sára. Stratila som sa! Už celé dva dni hľadám svojich priateľov a nikde ich nemôžem nájsť…“

„Och, úbohá rybka! A kde ste sa naposledy videli?“ spýtala sa Tola ustarostene.

„Neďaleko tej priehrady v Gabčíkove.“

„A čo ste tam robili?“ vypytovala sa Tola.

„Pochádzam z Čierneho mora. Je to odtiaľto ďaleko, veľmi ďaleko. Za Maďarskom, Srbskom a Rumunskom. Priplávala som sem s priateľmi kvôli nereseniu – kladeniu ikier, teda vajíčok, z ktorých sa potom vyliahnu naše deti – malé vyzy. Máme už skoro dvadsať rokov a konečne sme pripravené na to, aby sme mali deti. Spoločne s priateľmi sme sa rozhodli, že sa pustíme na životnú cestu – takú, o akej nám rozprávali naši starí rodičia.“

„To znamená, že ste sem plávali niekoľko tisíc kilometrov, aby sa vám narodili deti? Chceli ste tu teda naklásť ikry – vajíčka?“ spýtal sa neisto Emil. „A preto ste prešli cez pol Európy?“

„No vieš, s rybami to býva rôzne. My, vyzy, kvôli páreniu vždy vyplávame do riek. Náš domov je v Čiernom mori, ale ikry kladieme do rieky, ďaleko od mora. Niektoré vyzy plávajú už len do Rumunska, neďaleko mora, lebo po celom Dunaji je niekoľko desiatok priehrad a hrádzí. A zdolať ich je takmer nemožné. My sme chceli zažiť presne takú cestu, ako naše staré mamy a starí otcovia. Chceli sme zdolať všetky prekážky a dostať sa na Slovensko tak, ako oni kedysi.“

„Hm… no ale, keď vravíš, že si videla svojich priateľov za hrádzou, možno sú ešte tam. Bola si sa tam pozrieť?“ spýtala sa Tola.

„Och, no, veď práve v tom je problém, že nemôžem!“ fňuk-fňuk, zavzlykala vyza. „Som najmladšia a najmenšia zo všetkých. Práve vďaka tomu sa mi podarilo preplávať a dostať sa na druhú stranu priehrad. Späť  po prúde rieky sa už však nedokážem dostať. Zahynula by som.“

„Och, to neznie dobre,“ povedal Emil zarmútene a všetci traja sa vzápätí začali radiť.

Čo bude teraz s úbohou vyzou? Nemôžu ju tu predsa nechať osamote.

„Mám nápad!“ povedala zrazu Pola. „Sára, čo keby si preplávala s nami, na lodi. My smerujeme práve do Maďarska. Pôjdeme cez priehradu v Gabčíkove. Pre loďky a kajaky sú tam špeciálne, bezpečné plavebné komory, ktoré pomáhajú dostať sa na druhú stranu. Čo ty na to?“

„Nalejeme vodu do kabíny a ty len naskočíš!“ ozvala sa veselo Pola.

„Do kabíny?“ spýtal sa Emil prekvapene. „Počkajte, počkajte… Ale tu? Do našej kabíny  na loďke?“

„No jasné, že do našej. Čo sa čuduješ? Poď! Vezmeme si vedrá a nalejeme vodu!“

Keď Tola spozorovala, že priatelia nie sú proti, chytila vedro, priviazala šnúrku k rámu a začala do lode vlievať vodu z rieky. Vody v kabíne rýchlo pribúdalo. Boli takí ponorení do práce, že si vôbec nevšimli rybársku loď, ktorá priplávala k ich loďke. Na palube lode stáli dva buldogy. Nevyzerali veľmi priateľsky.

„Dobrý deň. Na vašej lodi vypukol požiar? Z diaľky sme videli, že neustále lejete a lejete vodu,“ povedal jeden z nich a snažil sa nakuknúť na palubu.

„Požiar? Tu? Nie, kdeže!“ odpovedala slušne Tola. Už-už sa chystala vyrozprávať podrobnosti o tom, čo robia, keď sa z lode náhle vystrčila Pola a skríkla: „Čistíme palubu! Včera sme ju veľmi zašpinili. Naozaj veľmi. A čo vás sem privádza?“ spýtala sa, hľadiac na veľké háky zavesené po bokoch rybárskej lode.

„Plávame na druhú stranu. Naši známi nám dali tip, že pri hrádzi sa vraj točí nejaký húf výz. Určite sú obrovské. Už dávno ich tu nikto nevidel. Možno budeme mať šťastie a nejakú chytíme a predáme. Ich kaviár je veľmi vzácny!“

„A nie sú vyzy náhodou chráneným druhom, ktorému hrozí vyhynutie? Ste si istí, že sa môžu loviť?“ spýtala sa Pola zvedavým hlasom.

Zjavne zaskočený buldog pozrel na Polu. Pokrčil obočie.

„A ty si kto? Policajtka alebo turistka? Staraj sa o seba a nepchaj svoj nos do cudzích vecí! Chalani, odchádzame!“ zakričal vzápätí na svojich kumpánov a loď začala okamžite plávať smerom k hrádzi.

Trvalo niekoľko minút, kým sa úbohá Sára rozhodla vynoriť spod vody. Od zdesenia sa celá triasla.

„Ó, nie! Oni si idú po mojich priateľov! Musíme ich varovať!“ zvolala prestrašene.

„Neboj sa,“ odpovedal Emil. „Rýchlo vyskoč, všetko je už pripravené.“

Sára sa rozbehla, silno švihla chvostom a vymrštila sa na palubu. Tola a Pola jej pomohli zosunúť sa do kabíny a Emil pridal plyn. O necelú hodinu boli pri priehrade.

Treba uznať, že priehrada v Gabčíkove bola obrovská. Pretínala celú rieku. Vyzy nemali šancu zdolať ju.

Priatelia konečne priplávali k plavebnej komore. Chvíľu čakali, kým sa komora zatvorila, ale zakrátko sa ocitli spolu s ostatnými loďami na druhej strane priehrady.

Hneď ako vyplávali, Emil postrehol, že rybárska loď pláva takmer pred nimi. Zdá sa, že sa plavili tou istou plavebnou komorou. Pri priehrade bolo tak veľa lodí, že si ich loďku buldogy vôbec nevšimli. Priatelia sa rozhodli, že budú rybárov sledovať. Báli sa, že buldogy budú chcieť vyzy naozaj loviť. Udržiavali si bezpečný odstup a pozorne sledovali rieku.

Po niekoľkých kilometroch rybárska loďka zastavila. Emil zamieril do trstiny, vďaka čomu mohli rybársku loď pozorovať z bezpečia. Z tŕstia si všimli, že buldogy vyhodili obrovské rybárske siete a dvaja iní rybári vyšli na palubu, držiac v rukách obrovské harpúny.

„Ó, nie! Buldogy začali loviť! Musíme niečo podniknúť!“

Pola stála na palube a všetko nahrávala na telefón. Tole prikázala, aby okamžite zavolala na číslo 112. Je to tiesňová linka, ktorá sa používa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Vedela, že niekto jej poradí, komu má nahlásiť nedovolený výlov rýb.

Po chvíli už Tola hovorila s rybárskou strážou a veľmi podrobne a pokojne im vysvetľovala, kde sa nachádzajú. Do niekoľkých minút mal niekto prísť na pomoc. Práve vtedy si Emil všimol, že všetci rybári sa začali nakláňať cez jednu a tú istú palubu. Celá ich loďka sa triasla a nakláňala na ľavú stranu. Pravdepodobne chytili nejakú veľkú rybu!

„Ó, nie… Asi chytili jednu z tvojich priateliek,“ povedal utrápene, „loďka sa takmer prevrátila do vody.“

„Vypustite ma! Rýchlo! Pomôžem jej! Kým príde rybárska stráž, môže byť neskoro!“

Kamaráti rýchlo presunuli vyzu na palubu. Ryba sa zošmykla do Dunaja a okamžite plávala k pytliakom.

„Nakloňte loď!“ zakričal Emil za rýchlo plávajúcou Sárou. „Keď sú tvoji priatelia takí veľkí, ako vravíš, rybári sa vyľakajú a odrežú sieť!“

Tola, Emil a Pola pozorne sledovali, čo sa deje. Bolo im ľúto, že okrem privolania pomoci nemôžu urobiť nič viac. Zrazu si všimli, že sa deje niečo nezvyčajné. Pytliacka loď sa začala kývať tak, akoby bojovala s obrovskými vlnami uprostred strašnej búrky! Hádzalo ňou zľava, sprava, spredu aj zozadu. Okolo lode začali skákať najväčšie ryby, aké kedy Emil videl. Vyzerali ako dinosaury… no dobre… možno nie ako dinosaury, ale ako veľryby určite! Boli obrovské!

Pytliakom veru nebolo všetko jedno. Jeden z nich však nemal v pláne skončiť. Začal na vyzy mieriť harpúnou. Vyzeralo to hrozivo. Kamaráti až zadržali dych, pretože už-už to vyzeralo, že niektorá z výz padne za obeť buldogovi. Zrazu z diaľky zaznel hlas z megafónu rybárskej stráže:

„Pozor, pozor! Všetci vyjdite na palubu! Odložte harpúny! Rybolov je všeobecne zakázaný. Mierite na vyzu a to je prísne chránený druh. Ešte raz opakujem: odložte harpúny!“

Buldogy boli zaskočené takou rýchlou zmenou situácie, ale nechceli byť prichytené pri čine. Kým rybárska stráž doplávala k ich lodi, pytliaci rýchlo odrezali sieť.

„My? A loviť? Ale my za to predsa nemôžeme, že sa nejaká ryba zamotala do siete. My sme len bránili seba a našu loď!“ Pytliaci sa ešte dlho obhajovali, ale rybárska stráž si vedela celkom presne predstaviť, čo sa dialo na lodi, a preto dostali všetky buldogy vysoké pokuty.

Keď Tola, Emil a Pola videli, že všetci – oni aj vyzy – sú už v bezpečí, rozhodli sa ísť ďalej. Pokojne plávali po prúde Dunaja.

Večer, keď zakotvili pri brehu a Emil skočil do vody, aby sa osviežil, voda sa zrazu rozbúrila. Náhle sa pri ich pontóne – teda mostíku, pri ktorom zakotvili – zjavil húf výz. Hneď pri psíkovi sa vynorila Sára a opatrne ho vzala na svoj chrbát.

„Ó! Sára!“ potešil sa Emil. „Ako som len rád, že ťa vidím! To je skvelé, že si našla svojich priateľov! Aký máte plán? Zostanete tu, alebo sa vrátite domov, do Čierneho mora?“

Z vody sa vynorila obrovská vyza, možno najstaršia a určite najväčšia zo všetkých. Bola skoro taká veľká ako loď jej priateľov.

„Myslím, že tie najmenšie z nás sa pokúsia vrátiť do Čierneho mora. Zvyšok zostane niekde tu… medzi priehradami. Kým ľudia nevybudujú  bezpečné  kanály pre ryby, nie je šanca, aby sme sa všetci vrátili –,“ odpovedala Emilovi a poďakovala priateľom za pomoc poskytnutú Sáre a všetkým vyzám.

„Och, nie… úbohé vyzy,“ vzdychla si Tola. „To nie je fér. Hneď ako sa vrátime z prázdnin, zistíme, čo treba robiť, aby sme vám mohli pomôcť!“

„Sme síce malí, ale môžeme dospelých upozorniť na to, aká je vaša situácia. Urobíme súťaž v maľovaní najvzácnejších rýb Európy alebo plagát o vyzách. Deti majú vždy super nápady!“ povedal horlivo Emil.

„My, vyzy, žijeme dokonca až 100 rokov. Budeme čakať na to, čo urobíte. Verím, že sa dožijeme toho, aby sme mohli znova putovať po celej Európe tak, ako kedysi naši starí rodičia. Dovidenia!“ A všetky vyzy ako na povel zamávali plutvami na rozlúčku a stratili sa vo vlnách Dunaja.

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.