Späť

Aj malí môžu robiť veľké veci

Tej noci boli Emil, Tola a Pola takí rozrušení, že nemohli zaspať. Zajtra ich totiž čakal dôležitý deň. Zvieratá zo všetkých kútov sveta zvolali veľké zhromaždenie, aby sa poradili, čo robiť. Na Zemi sa im v ostatnom čase žilo veľmi ťažko.

Skoro ráno Tola, Pola a Emil vyrazili na zhromaždenie a cestou sa stretli s ich priateľom sobom Gertom z ďalekého severu. Spoločne išli do veľkej rokovacej sály a pritom nakúkali do menších miestností a videli, že zvieratá už sedia spolu a živo diskutujú. V sále sa rozhliadli vôkol seba. Boli tam skutočne zvieratá z celého sveta – nosorožec, korytnačka, kengura, ťava, tiger, rys, žirafa a dokonca morské ryby v špeciálnych kombinézach, ktoré umožňujú dýchanie na súši.

Zazvonil zvonček, sála sa utíšila, Pola všetkých privítala a pozvala na pódium prvého rečníka.

„Dobrý deň, Pola, dobrý deň vám všetkým! Som ľadový medveď Nikodém a žijem na Severnom póle. Nuž, čo povedať?“ Nikodém sa rozhliadol po sále. „Ak teplota na Zemi neprestane stúpať, ja a moji priatelia jednoducho zahynieme.“

V sále to zašumelo a niekto zvolal: „Ako to?“

Medveď vysvetľoval: „U nás, v Arktíde, je krásne. Žijem na ľadovcových pláňach. Už pol roka k nám nezavítalo slnko, ale mne to nevadí. Mám hustú srsť a pod kožou tuk, a to mi pomáha, aby mi nebola zima. Z potravy milujem jesť tulene a mám na to skvelú taktiku. Tulene nedokážu pod vodou dýchať, a tak priplávajú, aby sa nadýchli v dierach v ľade. Tam číham ja a keď sa tulene objavia, chytím ich. Teraz sa však ľadovce topia, takže tulene nemám ako loviť. Samozrejme, že dokážem dobre plávať, ale uloviť ich na šírom mori je veľmi ťažké. Často nič nechytím. Bojím sa, že my, ľadové medvede, umrieme hladom. Urobte, prosím, niečo, aby sa na Zemi neotepľovalo.“

K Nikodémovým slovám sa pridal aj tiger Tom. „Bývam v indickej džungli ďaleko od Arktídy, ale so mnou je to podobné. Ako hovoril Nikodém, že ľadovce sa topia, cítim aj ja v džungli pri pobreží. U nás kvôli tomu stúpa hladina mora a zaplavuje môj domov. Ja sa nemám kam schovať, pretože všade inde je už obsadené, sú tam ľudia a ich zvieratá, dediny, mestá a továrne.“

Ako ďalšia sa prihlásila korytnačka Kareta a vydala sa k rečníckemu pultu. Ale ako iste viete, korytnačkám všetko trvá veľmi, veľmi dlho. Kareta išla celkom pomaly a aj tak si svoju reč chcela ešte poriadne premyslieť. Pola dala preto medzitým slovo vysokej žirafe Žofke.

„Aj my žirafy v Afrike sa máme horšie. Dole na juhu sa nám síce darí celkom dobre, ale inde v Afrike hynieme, pretože nám sucho a požiare ničia potravu a nie je dostupná voda, ktorej by sme sa napili,“ vysvetľovala Žofka prekvapeným poslucháčom. Keď dohovorila, niesli sa sálou rozhorčené hlasy.

Medzitým dorazila na pódium korytnačka Kareta a spustila.

„Dobrý deň, prepáčte, ale ja sa ešte musím pridať k medveďovi Nikodémovi a tigrovi Tomovi. Aj mne vadí stúpajúca hladina mora, lebo mi zaplavuje pláž, kam zahrabávam do piesku svoje vajíčka. A moje mláďatá sa nevyliahnu. Ja pritom preplávam v mori tisíce kilometrov z miesta, kde žijem, na rovnakú pláž, kde som sa vyliahla ja, pretože nikde inde nedokážem vajíčka naklásť.“

Všetci s napätím Karetu vypočuli. Po nej prichádzali ďalšie zvieratá a hovorili o svojich trápeniach: o nedostatku vody, vysychajúcich riekach, suchu, klčovaní lesov a požiaroch alebo o stúpaní hladiny morí. Všetci boli smutnejší a smutnejší.

Potom prehovoril tuniak Tim, ktorý priplával priamo z oceánu.

„Dobré ráno všetkým. Som tu preto, aby som vám povedal, že i všetkým zvieratám žijúcim v mori je čím ďalej tým horšie. Je nám stále teplejšie, rovnako ako vám na súši. A okrem toho je voda v oceánoch kyslejšia, je to skoro ako keby ste plávali v octe. A mojim priateľom, ktorí žijú v ulitách, lastúrach a schránkach, sa tieto schránky rozpúšťajú. Niektoré ryby môžu odplávať do chladnejších a menej kyslých miest oceánu, ale napríklad koraly žijú prilepené na skale, nemôžu sa hýbať a pomaly hynú.“

„Kam sa teda máme všetci odsťahovať?“ opýtal sa niekto.

Ticho v sále bolo skľučujúce a na všetkých padla bezmocnosť ako hrubá tmavá deka.

„Takto to predsa nemôžeme ďalej nechať!“ ozvalo sa zo sály. To vstal sob Gert a zamieril na pódium k rečníckemu pultu.

„Všetci vieme, že za to, že sa na Zemi stále otepľuje, môžu ľudia a ich lietadlá a autá s výfukovými plynmi, ich čmudiace elektrárne a klčovanie pralesov a vôbec. A oni to už vedia tiež, ale nič s tým nerobia. Čo keby sme ale na naše zhromaždenie pozvali deti? Možno budú chcieť niečo urobiť ony. A viete čo? Mám ešte jeden nápad. Rozíďme sa domov a nájdime deti, ktoré  budú naše starosti zaujímať. A potom ich zoberieme na výlet na miesto, kde žijeme a kde sa nám teraz tak zle darí, aby to všetko videli na vlastné oči. A o týždeň sa tu všetci zídeme.“

Gertov nápad bol jednohlasne prijatý a všetci sa rozbehli, rozleteli a odplávali do svojich domovov.

Medveď Nikodém pozval deti na prehliadku bielych ľadových plání Arktídy. Sadli si mu na chrbát, pevne sa chytili jeho hustej bielej srsti a on s nimi uháňal s vetrom o preteky tak, ako to dokážu len ľadové medvede. Keď míňali ostré horské štíty, deťom sa tajil dych. Žiarili na nich azda všetky odtiene modrej, od blankytnej po tyrkysovú. Neboli to skutočné hory, ale hory z ľadu. A deti kričali nadšením, keď s nimi Nikodém skákal z jednej ľadovej kryhy na druhú.

Po chvíli sa Nikodém zastavil, ukázal na šíri oceán a povzdychol si. „Ešte minulý rok siahal zamrznutý oceán až sem, ale teraz sa roztopil a namiesto neho je tu voda. Možno sa roztopí všetok a ja prídem o miesto pre život a nebudem schopný uloviť ani jedného tuleňa.“

Tiger Tom ukázal deťom divokú džungľu, kde medzi lianami poskakovali zvedavé opice a štebotali pestrofarebné papagáje. A korytnačka Kareta im ukázala pláže s jemným pieskom a azúrovým morom. Ale kúsok ďalej bolo more mastné a špinavé a miesto rýb v ňom plávali odpadky.

Tuniak Tim požičal deťom potápačské vybavenie a ponoril sa s nimi hlboko do vĺn oceánu, kde sa preháňali pod vodou a cestou stretávali žraloky, veľryby a iné morské zvieratá. A tiež videli kopy a kopy plávajúcich plastových odpadkov, igelitových tašiek a mastné škvrny.

Doplávali až k veľkému koralovému útesu. Bolo to akoby sa ocitli v lese. Bol to podmorský les z koralov. Tie žiarivo červené vyzerali ako stromy, iné pripomínali ružové karfioly, ďalšie taniere a iné zase jelenie parožie. V tomto lese sa vlnili tisíce farebných chápadiel morských sasaniek a medzi nimi sa preháňali dúhové ryby, žiarivo fialové, oranžové, žlté, zelené a pruhované.

„Páni, to je úplné morské safari!“ vykríkli deti s nadšením. Potom ich ale Tim zaviedol na miesto, kde nebol žiadny život, len pusto a prázdno. Bol to les z mŕtvych vyblednutých koralov, nikde ani rybka.

Týždeň ubehol ako voda a zvieratá aj s pozvanými hosťami sa opäť stretli.

Pola otvorila stretnutie: „Milé deti, vítam vás na dnešnom stretnutí, videli ste na vlastné oči, ako je na Zemi krásne i to, čo nás ohrozuje. Chcete nám pomôcť?“

Vstala kučeravá Linda. „To by sme radi, ale ako môžeme ovplyvniť otepľovanie Zeme a topenie ľadovcov? Sme predsa ešte malí a toto naozaj nezvládneme.“

O slovo sa prihlásil sob Gert a prehlásil: „Nie, nie, to nie je pravda. Nikto nie je príliš malý na to, aby mohol niečo zmeniť. Zemi najviac vadia plyny z výfukov lietadiel a áut a z tepelných elektrární, preto sa otepľuje a topia sa ľadovce. O tepelných elektrárňach sa porozprávajte s rodičmi, s tým musia naozaj urobiť niečo najmä dospelí. A čo lietadlá a autá? A tie kopy plastov, o ktorých hovoril tuniak Tim? Napadá vám niečo, čo by sa s tým mohlo urobiť?“

Linda sa zamyslela. „Namiesto auta môžeme ísť napríklad autobusom, na bicykli alebo peši. A tiež na výlet alebo na prázdniny cestovať vlakom.“

A potom už nápady len pršali.

„Môžeme šetriť elektrinou, budeme po sebe vždy zhasínať, dáme úsporné žiarovky.“

„A v zime nebudeme doma prekurovať, oblečieme si teplé ponožky.“

„Čo tak vysádzať stromy?“

„Nebudeme chcieť stále nové hračky, hlavne tie z plastu. Hračky si môžeme vyrobiť aj sami.“

„Ja si zoženiem látkovú tašku a nebudem používať plastové vrecká. Tie sa aj tak hneď roztrhajú.“

„No áno, a sladké nápoje v téglikoch a plastových fľašiach – už nebudem od mamy chcieť, aby mi ich kupovala.“

„A vôbec, čo ďalšie obaly? Namiesto sladkostí z obchodu si radšej niečo upečieme doma.“

„A budeme jesť viac ovocia, ktoré rastie u nás, nech k nám nemusí cestovať z veľkej diaľky.  To Zemi tiež pomôže.“

„Ja si dám do detskej izby na stenu fotky vás všetkých zvierat, aby som vás stále mala na očiach. To keď sa mi ráno nebude chcieť vstávať a budeme kvôli tomu musieť ísť do škôlky autom.“

Napadá vám ešte niečo? Určite na niečo prídete.

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.