Lainzer Tiergarten

Vstupná brána Lainzer Tor. Foto: Archív Daphne

Lainzer Tiergarten

Zvernica Lainzer Tiergarten, nachádzajúca sa na západnom okraji mesta Viedeň, bola z veľkej časti prenechaná prírode. Na ploche 2 450 hektárov ponúka pestré scenérie. Spolu s druhovo rozmanitým zastúpením živočíchov i rastlín tak predstavuje nielen prírodovedne zaujímavú lokalitu, ale aj obľúbenú rekreačnú a výletnú destináciu hlavného mesta Rakúska.

Vodné toky a plochy

Územím preteká niekoľko potokov a návštevníkov osvieži viac ako 10 pekne upravených studničiek či prameňov. Neďaleko najsevernejšej vstupnej brány, tzv. Pulverstampftor, tečie potok Rotwasser, patriaci medzi najväčšie potoky v Lainzer Tiergarten. Ústi do blízkej rieky Viedenky. Nachádzajú sa tu aj dva rybníky Grünauer Teich a Hohenauer Teich. Medzi typických obyvateľov žijúcich najmä v blízkosti čistých potokov a studničiek patria salamandry škvrnité (Salamandra salamandra).

Hermesvilla, známa ako „zámok snov“ cisárovnej Sissi, je dnes súčasťou Múzea mesta Viedeň. Foto: Archív Daphne
V máji a júni kvitnúci vstavačovec májový je typický škvrnitými listami. Foto: Šefferová Stanová

Lesy

Lainzer Tiergarten je súčasťou Viedenského lesa (“Wienerwald”), ktorý sa tiahne bezprostredne pred bránami Viedne. Väčšinu územia (80 percent) tvoria lesné plochy, pričom najhojnejším druhom stromu je buk lesný (Fagus sylvatica). Zásadný význam pre prežitie množstva lesných organizmov majú odumierajúce a mŕtve stromy. Na odumretých bukoch žije krásny fuzáč alpský (Rosalia alpina), ktorý sa v posledných rokoch vyskytoval vo Viedni iba vzácne. Možno tu nájsť zostatky dubových porastov so 400-ročnými dubmi s obvodom kmeňa viac ako štyri metre. Patria medzi najstaršie stromy - rastie tu dub červený (Quercus rubra)dub zimný (Quercus petraea)dub letný (Quercus robur) a dub cerový (Quercus cerris). Odumreté duby vyhľadáva vzácny fuzáč dubový (Plagionotus arcuatus), či náš najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus). Vo zverníkoch pri bráne Lainzer Tor žije jelenia, danielia, srnčia a muflónia zver. Usilujú sa tu o spätné vyšľachtenie tura divého, vyhubeného v roku 1627. Obora aj okraje lesa sú zaujímavé aj jediným výskytom orchidey známej netypickým ružovým guľovitým súkvetím, pavstavača hlavatého (Traunsteinera globosa), vo Viedni.

Z histórie

Prvá písomná zmienka o území pochádza z roku 1270, od polovice 15. storočia slúžilo ako cisársky poľovný revír. Súčasnú rozlohu dosiahol Lainzer Tiergarten v 18. storočí za vlády cisára Františka Jozefa I., jedného z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Aj dnes tu môžeme obdivovať impozantný „zámok snov“ Hermesvilla, ktorý dal postaviť pre svoju manželku, cisárovnú Sissi. Vila aj s okolitými budovami a stajňami bola dokončená v roku 1886. Možno tu navštíviť súkromné komnaty, reprezentačné miestnosti s umeleckými dielami, či nádherné gigantické lustre, vyzdobené stropy a nástenné maľby od Hansa Makarta, Gustava Klimta a Victora Tilgnera. Zaujímavosťou je, že ulica vedúca k vile bola jedna z prvých vo Viedni, ktorá mala elektrické osvetlenie a vila bola tiež jednou z prvých budov vo Viedni s telefónnym spojením. Od roku 1978 slúži na organizovanie výstav a je súčasťou Viedenského múzea.

Informačné tabule s mapou územia Lainzer Tor. Foto: Archív Daphne

Ochrana prírody

Viedenský les nebol chránený odnepamäti. V roku 1872 hrozilo, že sa štvrtina plochy lesa predá na výrub. Vtedy sa vďaka Josefovi Schöffelovi, s pomocou aktívnych novinárov, podarilo výrubu zabrániť. Od roku 1941 je už územie Lainzer Tiergarten prírodnou rezerváciou, od roku 2002 súčasťou Biosférickej rezervácie Viedenský les a od roku 2008 aj súčasťou lokalít Natura 2000. Do prírodnej rezervácie patrí aj prírodná lesná rezervácia Johannser Kogel. Na rozlohe cca 45 hektárov bola vyhlásená v roku 1972 a je ponechaná na výskum a prirodzený vývoj, bez možnosti vstupu návštevníkov.

Aj samotárska líška si v Lainzer Tiergarten našla svoj domov. Foto: Archív Daphne

Lúky

Lúky vo Viedenskom lese vznikli vyklčovaním a stáročným obhospodarovaním územia človekom. Aby nezarástli, je potrebné ich pravidelne kosiť a spásať. Dnes sa však vo Viedenskom lese pasie málo a aj preto patria lúky medzi najviac ohrozené biotopy. Z viac ako 80 prísne chránených voľne rastúcich druhov, poddruhov a odrôd orchideí možno nájsť na území Lainzer Tiergarten asi 20 z nich. Vzácne sa tu vyskytuje vstavač obyčajný (Orchis morio)vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis)vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), či päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea). Na vlhkých lúkach rastie kruštík močiarny (Epipactis palustris)vstavačovec strmolistý (Dactylorhiza incarnata), vstavač vojenský (Orchis militaris) a jarná forma neotiney počernej (Neotinea ustulata).

Vlhké lúky s prameniskovou vegetáciou obľubujú aj jedny z našich najmenších obojživelníkov - mloky bodkované (Triturus vulgaris). Ich dĺžka málokedy presiahne 6 centimetrov. Neodmysliteľnou súčasťou lúk sú motýle. Z celkovo 105 druhov denných motýľov, vyskytujúcich sa vo Viedni, bolo 74 zaznamenaných práve v Lainzer Tiergarten - napr. vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius) či babôčka admirálska (Vanessa atalanta). Z nočných druhov je bežný spriadač kostihojový (Euplagia quadripunctaria) a lišaj marinkový (Macroglossum stellatarum), vzhľadom a pohybom krídel pripomínajúci kolibríka.

Neusiedlersee

Husi divé sú súčasťou jedinečného koloritu Neziderského jazera. Foto: Šefferová Stanová

Neusiedlersee

Približne 100 km2 Národného parku Neusiedler See - Seewinkel leží na rakúskom a 200 km2 na maďarskom území. V jeho okolí sa môžete vydať niektorou z 2 500 kilometrov dlhých cyklotrás - tá najobľúbenejšia, dlhá 138 kilometrov, je prepojená s Dunajskou cyklocestou. Pre národný park je typická veľká rozmanitosť druhov aj biotopov – nájdeme tu lúky, slaniská, slané jazerá, či rozsiahle porasty trstiny. Priemerná hĺbka vody v jazere je niečo cez jeden meter. Národný park je známy najmä bohatým výskytom vtáctva - môžeme tu pozorovať až 350 rôznych druhov.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Nájdeme tu mnohé vzácne druhy rastlín a živočíchov prispôsobené na extrémne podmienky slanísk a pieskov. Panónske travinno-bylinné porasty na pieskoch sú v celej Európe osobitne chránené ako takzvaný „prioritný biotop“. Na Seedamm (juhozápadne od Illmitz) rastú aj botanické rarity, ako je slanobyľ ruská (Salsola kali) a skorocelovec piesočný (Plantago arenaria). Pri troche šťastia tu objavíme aj druh piesočnej osy (Bembix rostrata), ktorá má jediný výskyt v Rakúsku práve na Seedamm. Na slaniskách, zasolených lúkach a stepiach kvitne koncom leta vzácna astrička panónska (Tripolium pannonicum).

Vták roka 2022 - dudok chochlatý. Foto: Juraj Žiak
Vahadlové studne plnili v minulosti významnú funkciu pri pastve zvierat. Foto: Archív Daphne

Vodné plochy – soľné jazerá

Medzi východným brehom Neziderského jazera a Hanság-om sa rozprestiera okolo 45 jazier, ktoré formujú charakter oblasti Seewinkel. Tieto vodné plochy sú v mnohých ohľadoch extrémne: podobne ako v Neziderskom jazere, hladina vody v jazerách je tiež ovplyvnená zrážkami a výparom. Pohybuje sa od maximálne 70 cm na jar až po úplné vyschnutie uprostred leta. S kolísavou hladinou vody sa v týchto vodách dramaticky mení aj koncentrácia rozpustených solí. Ak jazero úplne vyschne, soli kryštalizujú na dne a vytvárajú biely povlak. Nielen zmena hladiny vody a salinity, ale aj teplotný rozdiel medzi dňom a nocou premení soľné jazerá krátko pred vyschnutím na extrémne biotopy s dynamickými podmienkami. .

Význam kosenia a pastvy pre slaniská

Súčasná vegetácia tu vznikla stáročným pasením. Pasenie a kosenie lúk udržiava otvorené plochy pre stepné druhy. Odstránením biomasy sa odoberú aj živiny. Výsledkom je, že tu rastú chudobné suché a polosuché trávnaté porasty, ktoré patria medzi takzvané prioritné biotopy v rámci EÚ. Stretneme sa tu s pojmom „Hutweide“, ktorý je odvodený od slova „strážca“. Označuje, že príslušné oblasti sú spásané zvieratami v sprievode pastiera a jeho psov. Zo správneho manažmentu územia profitujú lúčne hniezdiče ako cíbik chochlatý (Vanellus vanellus)kalužiak červenonohý (Tringa totanus)brehár čiernochvostý (Limosa limosa)škovránok poľný (Alauda arvensis) či trasochvost žltý (Motacilla flava). V otvorenej krajine môžu vtáky včas spozorovať svojich predátorov, ako je kaňa močiarna (Circus aeruginosus) alebo líška obyčajná (Vulpes vulpes). .

Panónsky endemit astrička panónska. Foto: Archív Daphne
Vnútrozemské slaniská sa nachádzajú iba v niektorých krajinách. Foto: Archív Daphne

Vhodné podmienky tu nachádzajú aj mravcolevy (Myrmeleonidae)krtonôžky (Gryllotalpidae) či koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) – a slúžia ako potrava dudkovi chochlatému (Upupa epops). Tento ohrozený druh je závislý na šetrne obhospodarovanej krajine. Domov tu nachádza množstvo hmyzu, vyskytujú sa tu obojživelníky ako rosnička zelená (Hyla arborea) či kunka červenobruchá (Bombina bombina), ako aj niektoré cicavce - od myšky drobnej (Micromys minutus) po sviňu divú (Sus scrofa) a jeleňa lesného (Cervus elaphus). Pás tŕstia je dôležitým miestom rozmnožovania a zdrojom potravy pre mnohé druhy vtákov: v kolóniách tu hniezdia beluše veľké (Ardea alba)beluše malé (Egretta garzetta)lyžičiare biele (Platalea leucorodia) a kormorány malé (Microcarbo pygmeus). Tisíce trstinových spevavcov si tu stavajú hniezda a hľadajú potravu, hniezdia tu chriaštele, mnohé druhy kačíc ako aj husi divé (Anser anser).

Fascinujúca je rozloha trstinového pásma okolo Neziderského jazera - približne 180 km2. Táto divočina trste, vody a bahna tak predstavuje druhú najväčšiu súvislú trstinovú oblasť v Európe – väčšiu rozlohu nájdeme iba v delte Dunaja. To, čo na prvý pohľad pôsobí monotónnym dojmom, sa pri bližšom pohľade ukazuje ako pestré prostredie s časťami mladej a staršej trstiny, otvorených vodných plôch a kanálov.

Ochrana prírody

Jedinečná fauna a flóra sú chránené dvomi národnými parkmi Neusiedler See– Seewinkel a Fertő-Hanság, ako aj tým, že územie je od roku 2001 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Maďarský národný Park Fertő-Hanság Nemzeti existuje od roku 1991. Vznikol dva roky pred založením Národného parku Neusiedler See – Seewinkel v Rakúsku. Spolupráca medzi oboma krajinami má na úrovni ochrany prírody dlhoročnú tradíciu. V roku 1994 sa spoločne oslavovalo otvorenie cezhraničného národného parku.

Eckartsau

Mapa zámockého areálu pri vchode od lipovej aleje. Foto: Archív Daphne

Eckartsau

Na ľavom brehu Dunaja, medzi Bratislavou a Viedňou, asi 10 km od stredovekého mestečka Hainburg, sa priamo na dunajskej cyklotrase v srdci národného parku ukrýva zámok Eckartsau. Je obklopený upraveným anglickým parkom a prechádza do divokého lužného lesa. Územím vedú dve turistické trasy. Kratšia (Rundweg Eckartsau) má 3,3 km. Veľký okruh má 8 km (Grosse Donaurunde) a vinie sa lúkami a lužným lesom až k hlavnému toku Dunaja s vlečnou cestou.

História

Eckartsau je známe ako javisko svetovej histórie v oblasti Dunajských luhov. Na severnom okraji rozsiahleho záplavového územia, bohato popretkávaného mŕtvymi ramenami, stál v 12. storočí štvorboký vodný hrad. Významné obdobie nastalo v roku 1720, keď ho získal najvyšší kancelár Českého kráľovstva František Ferdinand Kinský. Pričinil sa o prestavbu stredovekého hradu s pôvodne obrannou funkciou na rezidenčný a reprezentatívny zámok - skvost barokovej architektúry. Neskôr, po smrti grófa Kinského, bol v roku 1760 odkúpený manželom osvietenej panovníčky Márie Terézie. František Štefan Lotrinský dokončil jeho prestavbu „z vodného hradu na panské sídlo“ a stal sa obľúbeným miestom jeho poľovačiek. Po smrti Márie Terézie zostal zámok prázdny a časté záplavy prispeli k jeho rýchlemu chátraniu. Opätovný rozkvet zažil až za arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este na prelome 19. a 20. storočia. Novobaroková prestavba zámku za jeho éry priniesla aj také moderné technológie, ako splachovací záchod či prototypový vysávač. Arcivojvoda sa prejavil aj ako vášnivý milovník záhrad, čoho dôkazom je krásny anglický park. Koniec 1. svetovej vojny znamenal koniec Habsburskej monarchie a podpísanie abdikácie nástupníkom trónu Karolom I. priamo na zámku. Zámok bol počas 2. svetovej vojny vyrabovaný, neskôr prešiel do majetku štátu a bol krásne zrenovovaný. Dnes spolu s vnútornými expozíciami a vonkajším areálom predstavuje významné prírodné a kultúrne dedičstvo Rakúska.

Drevená lávka ponad rameno Fadenbach. Foto: Archív Daphne

Vodné plochy a toky

Priamo v zámockom parku sa nachádza mŕtve rameno Dunaja - Fadenbach. Je obklopené trstinovým porastom, v ktorom si našli úkryt viaceré druhy vodného vtáctva, ako sliepočka vodná (Gallinula chloropus) či potápka hnedá (Tachybaptus ruficollis). Jestvujúce mŕtve ramená už nie sú prepojené s hlavným tokom Dunaja – napĺňajú ich buď podzemné alebo záplavové vody. Nachádza sa tu aj staré kúpalisko Eckartsauer Bad - jedno z útočísk vzácnej ryby blatniaka tmavého (Umbra krameri).

Ochrana prírody

V Národnom parku Donau-Auen je prioritou ponechať prírodu na voľný vývoj, čo je spojené so vzdelávaním detí i dospelých. Už niekoľko rokov uskutočňuje národný park v susedstve zámockého parku letné ochranárske mládežnícke tábory - tzv. Junior Ranger Camp. Osvetu posilňuje aj stála prírodovedná interaktívna expozícia, ktorá je počas roka bezplatne verejne dostupná v prízemí zámku. V zámockom parku nájdeme aj rôzne vzdelávacie prvky – drevenú pozorovateľňu pri ramene, hmyzie hotely alebo veľké edukačné drevené detské ihrisko. Park je zároveň východiskovým bodom prehliadok so sprievodcami národného parku pre tých, ktorí chcú zažiť divočinu lužného lesa naozaj naplno.

Pre najmenších návštevníkov čaká v zámockom parku aj pekné edukačné drevené ihrisko. Foto: Archív Daphne
Svoj domov tu má aj blatniak tmavý. Foto: Archív Daphne

Vplyv človeka

Záplavové územie v okolí hradu je už niekoľko stoviek rokov ovplyvňované ľudskou činnosťou, najmä za účelom lovu zo strany majiteľov pozemkov. Preto je tu viac pastvín ako na iných miestach národného parku. Pred reguláciou rieky to bol široký pás riečnych ostrovov a bočných ramien, ktorými pretekala voda. V súčasnosti je tu relatívne sucho, takže typický charakter záplavového územia zanikol. Na iných miestach, ako je Schönau, Orth alebo na podobných miestach na južnom nábreží Dunaja, je v dôsledku projektov obnovy rieky v posledných rokoch vlhkejšie a dochádza tu v porovnaní s Eckartsau k menšiemu usadzovaniu štrkových náplavov Dunaja. Významný zásah človeka vidieť na rozsiahlom anglickom parku, ktorý obklopuje zámok. Po desaťročiach úprav bol vytvorený 27 hektárov veľký areál, pripomínajúci historickú krajinnú záhradu. Spája Moravské pole (Marchfeld) s neskrotnou divočinou lužných lesov. Za jeho údržbu dnes zodpovedajú Rakúske spolkové lesy (ÖBf).

Rastlinstvo a živočíšstvo

Fadenbach v oblasti Orth an der Donau až po Eckartsau je jeden z mála životných priestorov blatniaka tmavého (Umbra krameri) v Rakúsku. Dajú sa tu pozorovať ondatry (Ondatra zibethicus), ale aj naše pôvodné korytnačky močiarne (Emys orbicularis). V stojatých vodách sa darí leknici žltej (Nuphar lutea), vzácnejšej šípovke vodnej (Sagittaria sagittifolia), rozpuku jedovatému (Cicuta virosa) a leknu bielemu (Nuphar lutea). Rozsiahle lúky v okolí zámku vyhľadávajú v období ruje mohutné jelene (Cervus elaphus). Aj zámocký park je útočiskom vzácnych živočíchov ako sú roháč veľký (Lucanus cervus) či fuzáč veľký (Cerambyx cerdo).

Lesy

Okolité lužné lesy sú súčasťou Národného parku Donau-Auen. V porovnaní s dynamickými lužnými oblasťami v Schönau an der Donau a Orth an der Donau má tento les odlišný charakter. Nájdeme tu tzv. „odlesnené ostrovy“ - vyklčované lokality s viditeľnými stopami po niekdajších dunajských ramenách, ako je napr. „Rote Wird“ neďaleko Dunaja.

Lužný les v Schönau

Neskoroletný pohľad do Schönauer Au. Foto: Archív Daphne

Lužný les v Schönau

Lužné územie v Národnom parku Donau-Auen nájdeme na ľavom brehu Dunaja asi 50 kilometrov od Bratislavy smerom do Viedne. Z južnej strany je ohraničené riekou Dunaj, zo severnej hrádzou proti spätnému prúdeniu vody - tzv. Rückstaudamm, po ktorej vedie aj Dunajská cyklotrasa. Stredom územia prechádza ochranná protipovodňová hrádza. Nájdeme tu aj prírodné kúpalisko v Schönauer Au, dve odpočívadlá a viacero možností na pozorovanie vtáctva pri rieke a jej ramenách.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Ak chcete zažiť pocit divočiny, vyberte sa do lužných lesov. Len kúsok za povodňovou hrádzou začína prevládať lužný les s vŕbou bielou a topoľom čiernym. Nájdete tu mohutné stromy a z nich visiace liany. Pomenovanie „mäkký luh“ pochádza z toho, že tu rastú dreviny s mäkkým drevom. Odborne sa nazývajú vŕbovo-topoľové nížinné lužné lesy – patrí tu rýchlo rastúci topoľ čierny, topoľ biely a vŕby. Každoročne sú zaplavované vodou, ktorá so sebou prináša veľké množstvo živín. Vďaka nim je bylinný porast v týchto lesoch skutočne veľmi bohatý. Počas vegetačného obdobia vytvoria porasty pŕhľavy (Urtica dioica), černice (Rubus sp.) a inváznej netýkavky žliazkatej (Impatiens glandulifera) vyše metrovú húštinu.

Na dunajských brehoch si môžeme často všimnúť otvorené schránky sladkovodných lastúrnikov. Svoj život prežívajú skryté na dne rieky. Foto: Archív Daphne

Vplyv človeka

Okrem vodných regulačných stavieb na Dunaji (spevnenie brehov kamennými blokmi, oddelenie vedľajších ramien) bola v 70-tych rokoch 19. storočia na severnom brehu vybudovaná ochranná protipovodňová hrádza, ktorá siaha od Viedne až po ústie rieky Moravy. Vďaka niekoľko desiatok metrov veľkému otvoru v protipovodňovej hrádzi, tzv. “Schönauer Schlitz”, prinesú povodňové vlny trochu dunajskej vody aj do Dolného Lobau. Otvor vznikol v roku 1890 po pretrhnutí hrádze. Bočné rameno Dunaja v lužnom lese je tu opäť sprietočnené a rovnako ako pred reguláciou Dunaja, ramená neustále menia tvar a vzhľad. Sieť vodných tokov na území národného parku však ešte nie je dostatočne prepojená s Dunajom. Lužné lesy v území sa neťažia. Realizujú sa v nich však opatrenia, ktoré súvisia s ich obnovou („renaturáciou“) a to na malých plochách. Umožňujú rýchlu spätnú premenu lesov, dlhodobo formovaných a využívaných človekom, na pôvodné biotopy.


Vodné plochy a toky

Voda preteká touto časťou záplavovej oblasti po celý rok. Mŕtve rameno Kühwörther Wasser, tu prerastené veľkým trstinovým porastom, predstavuje najvýchodnejší výbežok Lobau. Z bočnej strany násypu Schönauer Traverse je na vodnú plochu pôsobivý výhľad a často sa tu zdržiavajú volavky. V Schönauer Schlitz sa rameno v niektorých častiach roka prepája s dunajským ramenom Schönauer Arm, ktoré v zime zamŕza len čiastočne.

Oblasť národného parku v okolí Schönau je domovom veľkého množstva druhov na veľmi malom priestore. Vodná plocha láka množstvo vodných vtákov zo severnej a východnej Európy, ktoré sa tu zdržiavajú ako zimní návštevníci. Často pozorovaným a jedinečným obyvateľom je orliak morský (Haliaeetus albicilla): s neuveriteľným rozpätím krídel 2,5 metra je skutočným kráľom luhu. Bežnými obyvateľmi sú aj kormorány (Phalacrocorax sp.), volavky (Ardea sp.), či labute (Cygnus sp.) a hniezdiče v štrkovom podloží, ako kulík riečny (Charadrius dubius) a kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Vďaka neustálej brehovej erózii tu opäť’ zahniezdil aj rybárik riečny (Alcedo atthis). Mokrade sú vhodným stanovišťom pre mnohé druhy hmyzu, sladkovodné lastúrniky a ulitníky. Skokany a ropuchy ich v jarných mesiacoch využívajú ako dôležité prostredie pre rozmnožovanie. Spomedzi cicavcov je tu hojný najmä bobor vodný (Castor fiber) – jeho pobytové znaky v podobe ohryzov sú neprehliadnuteľné.

ôsobivý pohľad na vodnú plochu Kühwörther Wasser. Foto: Archív Daphne
Štrkové brehy predstavujú ochranné pásma pre vtáctvo najmä v čase hniezdenia. Foto: Archív Daphne

Ochrana prírody

Človek v posledných desaťročiach významne ovplyvnil život v okolí Dunaja – rozšírili sa mestá, či dediny, odvodnili sa mokrade a zväčšili sa polia a cesty. Chránené územia predstavujú také miesta, kde by mala byť ochrana prírody nadradená nad záujmy človeka – teda mala by mať veľmi dôležité miesto. Cieľom ochrany je poskytnúť útočisko rôznym druhom, ktoré tu môžu nerušene a bez negatívneho zásahu človeka existovať. Národný park Dunajské luhy (nemecky „Donau-Auen“) uchováva poslednú veľkú lužnú riečnu krajinu strednej Európy na ploche viac ako 9 600 ha. Práve preto je dôležité, aby návštevníci rešpektovali pravidlá ochrany prírody. Národný park je otvorený pre ohľaduplných návštevníkov a ponúka viacero možností kúpania a splavovania v Dunaji a v luhoch. Nachádza sa tu jedno prírodné kúpalisko v Schönauer Au a jedno zo šiestich bočných dunajských ramien v Dolnom Rakúsku Schönauer Arm. Tie je možné splavovať na bezmotorových člnoch, pričom povolené zóny sú v teréne označené tabuľami. Na celom území platí zákaz stanovania, kempovania aj jazdy na koni. Cyklisti sa môžu pohybovať výhradne po zelených cyklotrasách – územím prechádza Dunajská cyklotrasa. Dôvodom týchto opatrení je ochrana druhov rastlín a živočíchov v ich prirodzenom prostredí.

Vrch Braunsberg

Pohľad na majestátne vápencové skaly. Foto: Janišová

Vrch Braunsberg (346 m.n.m.)

s majestátnymi vápencovými skalami nájdeme priamo nad Hainburgom. Je jedným z troch kopcov Hainburských vrchov, ktoré ako jediné pohorie v Rakúsku patrí do Karpát. Prírodná rezervácia „NSG Braunsberg-Hundsheimerberg“ tu bola vyhlásená v roku 1978. Vďaka svojej polohe na rozhraní Álp, Karpát a Panónskej nížiny a dlhodobému vplyvu človeka patrí územie k prírodným klenotom. Svahy kopca pokrývajú rozsiahle skalné stepi, suché a polosuché trávnaté porasty, ktoré boli v minulosti intenzívne pasené. Tieto porasty patria k najvzácnejším a našli tu útočisko mnohé ohrozené druhy flóry a fauny. Pastva je doložená na starých mapách, kde je Braunsberg od 16. storočia vedený ako pasienok, resp. step. Ešte začiatkom 20. storočia sa tu cez deň pásol dobytok, kravy a kozy. Pozostatky bývalých pastvín sa na malých častiach územia zachovali dodnes. Pastva je čiastočne obnovená prostredníctvom starého a obzvlášť robustného plemena koňa Konik.

História územia

Najstaršie osídlenie Braunsbergu siaha do doby halštatskej (staršia doba železná) - približne 7. až 6. storočie p. n. l. Bolo tu aj významné keltské hradisko, ktoré v 2. až 1.storočí p. n. l. (neskorá doba železná) vytvoril keltský kmeň Bójov. Braunsberské a devínske hradisko spolu s opevneným strediskom v Bratislave tvorili v priestore Devínskej brány trojuholník významných centier tohto obdobia. Boli križovatkou významných obchodných ciest - jantárovej a dunajskej cesty. Pozostatkom a znázornením keltského osídlenia je zrekonštruovaná časť hradiska chráneného palisádovou stenou so vsadenou strážnou vežou.

Pasenie plemena Konik na vrcholovej plošine Braunsbergu. Foto: Menkynová, 2019
Ježibaba belasá rusínska Foto: commons.wikimedia.org

Živočíchy Braunsbergu

Územie sa vyznačuje mimoriadne bohatým zastúpením hmyzu. Nájdeme tu predovšetkým druhy obľubujúce slnečné, teplomilné, lesostepné až stepné lokality. Modlivku zelenú (Mantis religiosa) rozpoznáme podľa výraznej trojuholníkovej hlavy s veľkými očami. Sága stepná (Saga pedo) je veľká bezkrídla kobylka dorastajúca až do dĺžky 12 cm. Samček pavúka stepníka červeného (Eresus cinnaberinus) má výrazné červené sfarbenie so 4 až 6 čiernymi škvrnami. Z motýľov sa tu vyskytuje napr. očkáň skalný (Chazara briseis), z divých včiel murárky (Osmia mustelina, Osia mitis), z rovnokrídlovcov koník slovanský (Stenobothrus eurasius).

Rastliny Braunsbergu

V blízkosti keltskej pozorovateľne kvitnú v jarnom období botanické rarity, akými sú kavyle (rod Stipa). Sú to ozdobné trávy s plodmi, ktoré majú dlhé, páperisté osiny povievajúce vo vetre. Žltokvitnúci hlaváčik jarný (Adonis vernalis) nás zaujme výraznými kvetmi. Lesy na svahoch pohoria sú výrazne suchšie a značne sa líšia od lesov v dolnej časti kopca lemovanej Dunajom, kde sa nachádzajú lužné lesy. Lesné časti tvoria najmä porasty dubov plstnatých (Quercus pubescens) a javorov poľných (Acer campestre). Miestami možno pozorovať aj zastúpenie nepôvodných borovíc (Pinus sp.), pajaseňa žliazkatého (Ailanthus altissima) či agáta bieleho (Robinia pseudoaccacia). K botanickým zaujímavostiam v rezervácii patrí klinček Lumnitzerov (Dianthus lumnitzeri) a ježibaba belasá rusínska (Echinops ritro subsp. ruthenicus). Klinček Lumnitzerov rastie na skalách a skalnatých svahoch, má biele voňavé kvety, ktoré vyrastajú zo sivozelených trsov. Ježibaba belasá rusínska má neprehliadnuteľné modré kvety zoskupené v guľovitom kvetenstve. Skalné stepi osídľuje žltokvitnúca tarica kopcová (Alyssum montanum), či rozchodník biely (Sedum album) a svetlé lesostepné stanovištia zdobí voňavý a neprehliadnuteľný jasenec biely (Dictamnus albus).

Zrekonštruovanú časť hradiska z 1. st. pred n. l., chráneného palisádovou stenou a strážnou vežou, nájdeme na jej pôvodnom mieste. Foto: Menkynová, 2021
Modlivka zelená je predátor, ktorý sa živí väčšinou hmyzom. Dospelá modlivka dosahuje dĺžku 6 až 7 centimetrov, tak ju určite neprehliadnete. Foto: Siklienka

Zaujímavosti Braunsbergu

Braunsberg v sebe ukrýva aj bývalý lom a viaceré malé jaskyne. Pestrú históriu a jedinečné prírodné hodnoty územia Braunsbergu dnes návštevníkom približujú aj mnohé informácie v podobe kamenných pamätníkov (pamiatka Karpatských Nemcov a Dr. Josefa Lenza), informačná tabuľa o prírodnom chránenom území či tabuľa s prehľadne popísanými turistickými trasami.

Moravské luhy pri Marcheggu

Pohľad na lokalitu Moravské luhy pri Marcheggu počas záplav v jarnom období. Foto: Menkynová, 2021

Moravské luhy pri Marcheggu 

Moravské luhy pri Marcheggu patria k významný zaplavovaným územiam v nive rieky Morava. Územie je od roku 1978 vyhlásené za prírodnú rezerváciu, spravuje ju organizácia WWF.

Krajinu po tisíce rokov formovali veľké bylinožravce - kopytníky, ktoré vytvorili pestrú mozaiku biotopov. Neskôr lúky a otvorené plochy využíval na pastvu človek. Posledných niekoľko desaťročí sa v Moravských luhoch nepáslo. Opustené pasienky a nekosené lúky rýchlo zarastajú, čím zaniká priestor pre druhy, ktoré sú na ne naviazané. Typickým príkladom je zaujímavo sfarbený vták dudok chochlatý (Upupa epops). Pastva v nivnej krajine bola obnovená vďaka projektom zameraným na ochranu prírody.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Hlavným lákadlom rezervácie je stromová kolónia bocianov bielych (Ciconia ciconia) neďaleko zámku, ktoré môžeme pozorovať úplne zblízka. Tvorí ju okolo 50 hniezd. Pôvodný výber hniezdiska na veľkých, starých stromoch (duby a jasene) je jedinečný pre celú strednú Európu. V dôsledku úbytku vlhkých lúk sa bocian biely stal v mnohých oblastiach vzácnym. Bociany z rezervácie využívajú na získavanie potravy najmä rozsiahle vlhké lúky na slovenskej strane rieky Moravy, aj na Devínskom jazere.

Pohľad na hniezdiacu kolóniu bocianov bielych. Foto: mix.sk
Mozaika lesa, krovín a lúk. Foto: Menkynová

Lúky

V Moravských luhoch pre Marcheggu môžeme pozorovať aj zaplavované lúky, pre ktoré je charakteristické striedanie záplav a suchých období počas roka. Spoločnou črtou je však výskyt typickejpálčivky žilkatej ( Cnidium dubium), ako aj ďalších rarít, napr. plamienka celistvolistého (Clematis integrifolia). Lúky využívajú aj druhy vtákov hniezdiacich na lúkach, ako napríklad vzácny chrapkáč poľný (Crex crex). V zníženinách, ktoré sú počas určitých období roka naplnené vodou, rastú rastliny ako kosatec žltý (Iris pseudacorus), ježohlav (Sparganium sp.), či početné druhy ostríc (Carex sp.). Sú tiež dôležitými miestami na rozmnožovanie kuniek a mlokov.

Ochrana prírody

Rezervácia je jedným z veľkých úspechov rakúskej ochrany prírody. V súčasnosti je klenotom Dolného Rakúska, jedným z najdôležitejších záplavových území v Európe a ponúka útočisko stovkám ohrozených druhov rastlín aj živočíchov.

Konik poľský. Foto: Šefferová Stanová

Koník poľský

Od roku 2015 sa v území obnovili rozľahlé pastviny, kde sa pasie konik poľský. Ide o staré plemeno koňa pôvodom z Poľska (v poľštine znamená „malý kôň“), ktoré je veľmi blízke príbuznému vyhynutému európskemu divému koňovi. Je dokonale prispôsobené drsným podmienkam v záplavovej oblasti. Pokojné kone žijú celoročne priamo v areáli bocianej kolónie a stretnúť ich môžete na okružnom turistickom chodníku.

Vodné plochy a toky

V nivách Moravy a Dyje sa nachádzajú najvýznamnejšie lužné lesy v Európe, niektoré časti luhu môžu byť v tomto území zaplavené až do 90 dní v roku. Veľkú časť územia, až 860 ha, tvoria lužné lesy. Najbližšie k rieke rastú typické dreviny mäkkého lužného lesa, vŕby a topole. Vo väčšej vzdialenosti od tokov sú už pôdy suchšie, hladina podzemnej vody leží hlbšie a k záplavám dochádza len zriedka. Častejšie sa tu vyskytuje zamokrenie pôd zdvihnutou podzemnou vodou. Prevládajú dreviny tvrdého lužného lesa - dub letný, jaseň štíhly a úzkolistý, brest poľný a ďalšie druhy. Nivnú krajinu však nepokrýva výlučne les, je tvorená mozaikou lesa, trstinových porastov, krovín a lúk.

Pre mäkký lužný les je typický výskyt topoľov a vŕb. Foto: Menkynová
Mŕtve drevo alebo kmene zasahujúce do vody sú zdrojom potravy a významne zvyšujú rozmanitosť druhov. Foto: Šefferová Stanová

Mŕtve drevo

V rezervácii nájdete aj tzv. mŕtve drevo - odumierajúce, alebo už odumreté stromy . Využíva ich veľké množstvo vtákov, netopierov, hmyzu a húb. Poskytuje im nielen potravu, ale aj skrýšu. Mŕtve drevo alebo kmene zasahujúce do vody poskytujú úkryt najmä počas záplav a pre mnohé druhy rýb sú miestom na získanie potravy. Patrí k nim napríklad čík európsky (Misgurnus fossilis). Je to malá podlhovastá ryba, obývajúca bahnisté dno stojacich alebo pomaly tečúcich vôd.

Lakšárske piesky a mokrade

Tradičná architektúra v Lakšárskej Novej Vsi. Foto: Archív Daphne

Lakšárske piesky a mokrade

Záujmová lokalita sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, medzi Lakšárskou Novou Vsou a nádržou Tomky pri Borskom Svätom Jure.. Začiatok alebo koniec trasy vedie súbežne s modrou turistickou značkou a pri poľovníckej chate Lásek križuje žltú cyklotrasu a náučný chodník Gazárka – Lásek.

Geológia

Neodmysliteľným prvkom, ktorý charakterizuje celé územie, sú kremité viate piesky a následne kyslé pôdy. Vznikli už v období starších štvrtohôr a to najmä vyvievaním pieskových zrniek z riečnych terás rieky Moravy. Medzi významnejšie lokality viatych pieskov na Slovensku patrí aj Lakšárska Nová Ves. Hrúbka pieskov tu je v rozmedzí 5 - 20 metrov, ojedinele aj 40 metrov, veľkosť zrna kolíše od 0,1 do 0,6 mm. Kremeň tvorí viac ako 95 percent tohto piesku, zvyšok hlavne živce. Viate piesky sú prevládajúcim geologickým substrátom Borskej nížiny. Z celkovej rozlohy Slovenska zaberajú iba 1,2 % ale práve svojou odlišnosťou od iných území majú dôležitý ekologický význam.

Ak budete mať šťastie, nad tabuľou môžete v jarnom období pozorovať vodopád Padlá voda. Foto: Archív Daphne
V jarnom a letnom období je na lesných okrajoch a svetlinách bohatý výskyt motýľov. Foto: Archív Daphne

Lesy

Borovicové lesy sú najviac rozšíreným typom lesa na Borskej nížine, aj v okolí Lakšárskej Novej Vsi. Zaujímavé sú lesy s dominanciou borovice lesnej (Pinus sylvestris) na pôvodne tvarovaných pieskových dunách, výskytom lišajníkov a machov. Z prírodného hľadiska najcennejšie lesy majú zastúpenie dubov - dub letný (Quercus robur) a dub zimný (Quercus petraea) s primiešanou borovicou lesnou. Z ostatných drevín sa môže vyskytovať hrab, breza previsnutá a málo náročné dreviny. Druhové zloženie mnohých lesov bolo ovplyvnené dlhotrvajúcim umelým zalesňovaním borovicou a v súčasnosti sú to väčšinou rovnoveké a jednovrstvové borovicové monokultúry. Podrast borovicových lesov tvoria suchomilné machy, lišajníky a trávy, v ktorých sa darí hubám. Typickým druhom zmiešaných lesov je tu hríb dubový (Boletus reticulatus), pre pieskové borovicové lesy hríb sosnový (Boletus pinophilus). V mladých borovicových lesoch rastú masliaky (Suillus sp.) a okolie Lakšárskej Novej Vsi je významnou lokalitou menej známeho masliaka strakatého (Suillus variegatus).

Pieskové duny

Vnútrozemské panónske pieskové duny patria k biotopom európskeho významu. Tvoria ho trsy trávy kyjanky sivej (Corynephorus canescens), na otvorenom piesku rastie jednoročný krehký druh kolenec jarný (Spergula morisonii). Rastú tu aj lišajníky - dutohlávky (Cladonia sp.). V jarných mesiacoch návštevníkov prekvapia ružové porasty dúšky materinej (Thymus serpyllum), v lete jasnožlté kvety slamihy piesočnej (Helichrysum arenarium), biele kvety rumana rusínskeho (Anthemis ruthenica) a modré kvety pavinca horského (Jasione montana). Zaujímavosťou je exotický zjav skorocelovca piesočného (Plantago indica). V jesenných mesiacoch, keď vrcholí hubárska sezóna, zas poteší pohľad na vres obyčajný (Calluna vulgaris).


Nelesné mokrade

Najvzácnejším typom nelesných mokradí sú slatinné rašeliniská, ktoré vznikajú vplyvom podzemnej vody, ktorá by mala v ideálnom prípade byť stabilná počas celého roku. Vodné plochy v medzidunových zníženinách zarastajú rastlinami, ktoré produkujú veľké množstvo organickej hmoty, ktorá za neprítomnosti vzduchu rašelinie, čím vzniká slatinná rašelina. Rastú tu rôzne druhy machorastov, vzácne aj rašelinníky (Sphagnum sp.), v ktorých sa ukrývajú nenápadné mäsožravé rosičky okrúhlolisté (Drosera rotundifolia). Ak boli rašeliniská ovplyvnená odvodnením a hladiny podzemnej vody počas sucha klesá, vtedy tu nachádzame bylinné bezkolencové lúky s dominanciou bezkolenca modrého (Molinia caerulaea), ostríc a vzácne orchideí. Na týchto lúkach upútajú najmä druhy ako vstavač májový (Dactylorhiza majalis), vzácny klinček pyšný (Dianthus superbus), či pichliač potočný (Cirsium rivulare). Pri potoku Lakšár možno na jar pozorovať modrokvitnúci kosatec sibírsky (Iris sibirica).

Ochrana prírody

Územie je súčasťou prvej nížinnej Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) na Slovensku. Severovýchodná časť CHKO Záhorie zaberá centrálnu časť Boru v západnom a severnom okolí Lakšárskej Novej Vsi. Prevládajú to pieskové duny a zamokrené medzidunové depresie. Na území oboch častí CHKO sú desiatky území európskeho významu (obe tieto kategórie tvoria sústavu Natura 2000). Západne od Lakšárskej Novej Vsi nájdeme národnú prírodnú rezerváciu (NPR) Červený rybník s najprísnejším 5. stupňom ochrany, vyhlásenú na ploche 119 ha. Chráni slatinné jelšové porasty so vzácnymi spoločenstvami vlhkomilných rastlín. Zároveň je územím európskeho významu Červený rybník (súčasť sústavy Natura 2000). V blízkosti sa nachádza aj NPR Zelienka s rovnakým, najvyšším 5. stupňom ochrany.

Edukačné prvky zamerané na spoznávanie drevín. Foto: Archív Daphne

Vodné plochy, toky a mokrade

Pri mlyne na Lakšárskom potoku vznikla kedysi osada Horné Valy, oddávna patriaca k Lakšárskej Novej Vsi. V bezprostrednej blízkosti osady Tomky sa nachádzajú dve veľké vodné nádrže – Horná studená voda a Dolná studená voda, z ktorých vytekajú potoky Tomky a Studená voda. Priamo na náučnom chodníku pri horárni Lásek nájdeme malý prameň Lásek. Prehradením depresie vzniklo umelé jazierko Červený rybník s pôvodnými slatinnými jelšovými porastami. Južne sa nachádza Lakšárske jazero.

V terénnych medzidunových zníženinách a pozdĺž tokov sa vyskytujú lesné mokrade. Zloženie drevín v mokradiach, kde je vysoká hladina podzemnej vody, je kontrastom drevín rastúcich na vysušených pieskových dunách. Slatinné jelšové lesy sú zaplavované počas jarného obdobia a v čase vodných maxím. Vtedy z vody trčia iba veľké bulty ostríc. Na miestach, kde vodná hladina dlhodobo zaplavuje povrch, vytvárajú jelše tzv. chodúlové korene papraďami. Je to napríklad papraď ostnatá (Dryopteris carthusiana)papraď hrebenitá (Dryopteris cristata) a papradník močiarny (Thelypteris palustris). Typickým stromom je jelša lepkavá (Alnus glutinosa) a krík krušina jelšová (Frangula alnus). V lete tu kvitne perutník močiarny (Hottonia palustris) a kosatec žltý (Iris pseudacorus). Slatinná jelšina často prechádza do suchšej brezovej dúbravy. Na týchto podkladoch sa vytvorili porasty duba letného, na najzamokrenejších miestach spolu s brezou previsnutou (Betula pendula) alebo breza plstnatou (Betula pubescens). Podrast tvoria vlhkomilné trávovité druhy, najmä bezkolenec (Molinia arundinacea).

Vodné plochy a toky

Z fauny v jarnom období určite zaujme bohatý výskyt motýľov, ako sú očkáň bielopásy (Hipparchia alcyone), očkáň piesočný (Hipparchia statilinus) a mnohé iné. Piesky ožívajú množstvom druhov koníkov či kobyliek, ako sú kobylôčka zelenkastá (Metrioptera bicolor)koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens), či vzácna modlivka zelená (Mantis religiosa). Borská nížina tvorí severnú hranicu jej výskytu. Z pavúkov je ozdobou pieskových dún stepník červený (Eresus niger), typickým obyvateľom je aj mravcolev čiernobruchý (Myrmeleon formicarius). Z plazov žije v suchých pieskových borovicových lesoch, či na nezarastených plochách užovka hladká (Coronella austriaca), ale aj naša najväčšia jašterica - jašterica zelená (Lacerta viridis). Vtáky sú zastúpené menej, v okolí však hojne hniezdi dudok chochlatý (Upupa epops)lelek lesný (Caprimulgus europaeus) i škovránok stromový (Lullula arborea).

Vo vode rastie aj iná mäsožravá rastlina - žltokvitnúca bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris). Typickou vodnou rastlinou, ktorá sa na Slovensku vyskytuje iba na Borskej nížine je pupkovník obyčajný (Hydrocotyle vulgaris). Častá je aj vysokobylinná pálka širokolistá (Typha latifolia).
V blízkosti vodných plôch, i ďaleko od nich, je bežným obyvateľom komár piskľavý (Culex pipiens), z vážok upúta najmä šidlo obrovské (Anax imperator). Pýchou územia sú obojživelníky ako rosnička zelená (Hyla arborea), skokan štíhly (Rana dalmatina) či ropucha (Bufo sp.). Plazy v okolí močiarov majú zastúpenie v užovke obojkovej (Natrix natrix), často je vidieť aj užovku fŕkanú (Natrix tessellata) a jaštericu krátkohlavú (Lacerta agilis). Pre vodné vtáky je územie doslova rajom. Počas ťahu sa tu zastavia kŕdle kačíc, husí i kormoránov. Bežná je tu volavka popolavá (Ardea cinerea) a na Slovensku zriedkavá kačica chripľavá (Mareca strepera). Na lúke pri Červenom rybníku možno zahliadnuť piskory (Sorex sp.). Z nočných a súmračných cicavcov tu našli svoj domov stromové netopiere ako netopier hrdzavý (Nyctalus noctula) a netopier vodný (Myotis daubentonii).

pupkovník obyčajný
Po tomto násype sa kedysi preháňal vláčik lesnej železničky. Foto: Archív Daphne

Vplyv človeka

Málokto by predpokladal, že sa tu kedysi, po 18 km dlhej trati, preháňal vláčik lesnej železnice. Železnička bola postavená roku 1919 na zvážanie dreva, dreveného uhlia a poľnohospodárskych produktov a slúžila do roku 1947. Veľkým zásahom v území boli celoplošné meliorácie v 60-tych rokoch 20. storočia, vďaka čomu poklesla hladina podzemnej vody.

Smolenický kras

Nádherná kvapľová výzdoba jaskyne Driny. Foto: Archív Daphne

Smolenický kras

Územie sa rozprestiera medzi vrchmi Jahodník (311 m n. m.) a Driny (483 m n. m.) nad obcou Smolenice. Na severe hraničí s Plaveckým krasom a na juhozápade prechádza do Kuchynsko-orešanského krasu. Tieto tri krasy sa niekedy označujú ako „Kras Bielych hôr“. Zo Smoleníc sa dá vyraziť na viaceré zaujímavé turistické trasy – napríklad na najvyšší vrchol Malých Karpát – Záruby (768 m n. m.).

Geológia

Smolenický kras je jednou z ôsmich krasových oblastí Malých Karpát s rozlohou asi 7 km2. Najstaršie horniny (245 až 235 miliónov rokov) predstavujú stredno triasové vápence a dolomity. Nachádzajú sa tu aj pestré bridlice vystupujúce vo vinohradoch alebo piesčité vápence s množstvom skamenených morských živočíchov. V tomto krasovom území je vápenec väčšinou pokrytý vegetáciou, ktorá obmedzuje vznik povrchových krasových foriem ako sú závrty, krasové kaňony, či krasové pramene. Unikátnou je sto metrov hlboká dolina Hlboče, ktorá je zároveň jedinou krasovou poloslepou dolinou v Malých Karpatoch. V území sa nachádza približne 320 neprístupných jaskýň. Jediná verejnosti sprístupnená jaskyňa na západnom Slovensku je dlhá 680 metrov a volá sa Driny.

Ak budete mať šťastie, nad tabuľou môžete v jarnom období pozorovať vodopád Padlá voda. Foto: Archív Daphne
Aj staré odumierajúce buky sú dôležitou súčasťou karpatských lesov. Foto: Archív Daphne

Rastlinstvo a živočíšstvo

Drevinové zloženie Smolenického krasu je veľmi pestré: tvoria ho prevažne buk, dub, hrab, jaseň štíhly, javor horský a lipa, z ihličnatých drevín borovica. Z nepôvodných druhov sa tu vyskytuje gaštan jedlý. Z krovín sa hojne vyskytuje drieň obyčajný (Cornus mas), višňa mahalebka (Cerasus mahaleb) a jaseň mannový (Fraxinus ornus). Na najexponovanejších otvorených miestach Doliny Hlboča a Drín rastie jasenec biely (Dictamnus albus), či kosatec dvojfarebný (Iris variegata). Na vrchole Drín sa roku 1987 zistil dokonca nový druh slovenskej flóry nadutec nafúknutý (Myrrhoides nodosa).

Ochrana prírody

Územie je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Malé Karpaty s druhým stupňom ochrany. Časť trasy vedie národnou prírodnou rezerváciou (NPR) Hlboča s piatym (najvyšším) stupňom ochrany s krásnymi výhľadmi na široké okolie. Pod ňou je jediná verejne prístupná jaskyňa Malých Karpát, ktorá je súčasťou národnej prírodnej pamiatky (NPP) Driny a zároveň súčasťou územia európskeho významu (ÚEV) Biele hory. Nachádza sa tu aj prírodná pamiatka (PP) Čertov žľab s piatym stupňom ochrany s ojedinelým geologickým útvarom - skalným žľabom kaňonovitého rázu a krasovými formami.

Malé Karpaty

Malé Karpaty sú asi 100 km dlhé jadrové pohorie tiahnuce sa od Bratislavy severovýchodne po Nové Mesto nad Váhom. Mnohé teplomilné druhy rastlín a živočíchov tu dosahujú svoju severnú hranicu rozšírenia. V ich východnej časti sa čiastočne zachoval vinohradnícky charakter krajiny. Na Slovensku predstavujú začiatok mohutného karpatského oblúka, ktorý geologicky začína už rakúskymi Hainburskými vrchmi, oddelenými od hlavného masívu širokým korytom Dunaja a Devínskou bránou.

Vodné plochy a toky

Najvýznamnejším vodným tokom je Smolenický potok, v blízkosti tečie aj množstvo iných, napr. potok Smutná či Majdan. Nad dolinou Hlboča môžeme v blízkosti Vlčiarne nájsť viaceré vyvieračky (pramene). Pri topení snehu a výdatných dažďoch, najmä počas jari, tu vzniká občasný deväť metrov vysoký vodopád „Padlá voda,,, známy ako Hlbočiansky vodopád. Voda sa po niekoľkých metroch pod vodopádom stráca v podzemí a vyviera až v podobe vyvieračiek v okolí Smoleníc.

V starom rozkladajúcom sa dreve žijú viaceré nenápadné vzácne chrobáky ako drevník ryhovaný (Rhysodes sulcatus) a kováčik fialový (Limoniscus violaceus), v blízkosti potokov obojživelníky ako salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) a kunka žltobruchá (Bombina variegata). V lesoch žije množstvo veľkých cicavcov - jeleň lesný (Cervus elaphus), či u nás nepôvodné a v minulosti vysadené druhy - daniel škvrnitý (Dama dama) a muflón obyčajný (Ovis musimon), ďalej je to divá sviňa (Sus scrofa), vzácne aj jazvec lesný (Meles meles) a kuna lesná (Martes martes). Jaskynné priestory či stromové dutiny využívajú viaceré druhy netopierov - netopier veľkouchý (Myotis bechsteinii), netopier pobrežný (Myotis dasycneme), či lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii).

Na lúkach či okrajoch lesa nie je možné prehliadnuť výborného letca vidlochvosta feniklového. Foto: Marián Filípek, 2022
Zrekonštruované obydlia hradiska na Molpíri ako súčasť náučného chodníka. Foto: Archív Daphne

Vplyv človeka

V lesnatých územiach využívali od nepamäti ľudia drevo ako stavebný materiál či zdroj tepla a lesnú zver ako zdroj obživy. S ťažbou a spracovaním dreva súviseli aj tzv. gravitačné lesné železnice, ktoré sa tu začali budovať okolo roku 1880, neskôr boli nahradené úzkorozchodnými a úzkokoľajnými železnicami. V roku 1876 dal gróf Móric Pálfi vybudovať na neďalekej bystrine Parná sústavy rybníkov pre chov lososovitých rýb, kde sa dnes chová pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario), pstruh dúhový (Salmo gairdneri) a sivoň americký (Salvelinus fontinalis).

Bratislavský lesopark

Vo Vydrici sa vyskytuje aj vzácny rak riavový. Foto: Archív Daphne, 2022

Bratislavský lesopark

V roku 1973 bol na juhovýchodných svahoch karpatského masívu vyhlásený Bratislavský lesný park. Zo súčasnej rozlohy 3 100 hektárov pokrývajú prevažnú väčšinu lesy. Ostatné časti tvoria lúčne porasty, vodné toky a nádrže a zastavané plochy. Prioritný rekreačný charakter lesoparku zdôrazňuje využitie lesov ako „lesy osobitného určenia´´ s významnou zdravotnou a rekreačnou funkciou, ako aj množstvo novovznikajúcich oddychových zón.

Vodné toky a plochy

Územie ukrýva množstvo prameňov, studničiek, potok i rybníky. Asi najznámejšou je 17 km dlhá podhorská riečka Vydrica, ktorá sa územím voľne kľukatí (meandruje) a vytvára malebné zákutia. V jej hornom toku sa vyskytuje vzácny rak riavový (Austropotamobius torrentium) a bola tu pozorovaná aj vydra riečna (Lutra lutra). Z pôvodných druhov rýb tu žije pstruh potočný (Salmo trutta fario), z množstva vodného hmyzu vyniká naša najväčšia vážka pásikavec veľký (Cordulegaster heros).

Náš najväčší ďateľ tesár čierny. Foto:
Najmladšie chránené územie v Bratislavskom lesoparku Prírodná rezervácia Vydrica. Foto: Archív Daphne, 2022

Lesy

Lesnatosť územia je 96 percent, pričom prevládajúcou drevinou je buk lesný (Fagus sylvatica). Niekedy vytvára nádherné vysoké porasty, nazývame ich aj sieňové. Charakteristickým druhom bučín je fuzáč alpský (Rosalia alpina), častý je aj náš najväčší ďateľ tesár čierny (Dryocopus martius). Z ihličnatých stromov je tu najhojnejšia borovica lesná (Pinus sylvestris) a smrek obyčajný (Picea abies), z krov najmä trnka, baza čierna a červená, hloh, malina, černica, drieň, dráč, bršlen a iné. Z popínavých druhov rastlín môžeme pozorovať brečtan, chmeľ či plamienok. Jaseňovo-jelšový podhorský lužný les, ktorému dominuje jelša lepkavá (Alnus glutinosa) a jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), zas lemuje veľkú časť brehov Vydrice.

Ochrana prírody

Územie je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Malé Karpaty s 2. stupňom ochrany prírody a krajiny. Popri rieke sa nachádza nové chránené územie prírodná rezervácia (PR) Vydrica, vyhlásené z dôvodu ochrany prirodzených procesov a umožnenia prirodzeného vývoja prírodných spoločenstiev. V rámci európskej sústavy chránených území Natura 2000 patrí Bratislavský lesopark medzi územie európskeho významu (ÚEV) Homoľské Karpaty, ÚEV Vydrica a chránené vtáčie územie (CHVÚ) Malé Karpaty.

Zachovaný a verejne prístupný VIII. Mlyn Klepáč. Foto: Archív Daphne, 2022

Súčasnosť

Najnavštevovanejšie lokality s množstvom hracích prvkov, prepojením na cyklotrasy a vybudovanou infraštruktúrou sú dnes najmä Partizánska lúka, Železná studienka, Kačín, Horáreň Krasňany či Kamzík s novovybudovaným Infocentrom.

Tušili ste, že na celom území Bratislavského lesoparku je vyše 40 studničiek a prameňov? Štyri rybníky v Hornej Mlynskej doline boli pôvodne vybudované ako nádrže na zachytávanie a akumuláciu zrážkovej vody, ktorou sa počas sucha zásobovali vydrické mlyny. Dnes slúžia najmä na rekreáciu a rybolov a sú domovom či liahniskom viacerých druhov obojživelníkov - napr. skokan zelený (Rana esculenta), či salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) a plazov užovka obojková (Natrix natrix).

Lúky

Hoci na území lesoparku predstavujú lúky iba asi 3 percentá jeho rozlohy, plnia mimoriadne dôležitú úlohu. V lesnom prostredí predstavujú miesta, kde sa slní, loví alebo oddychuje veľká časť lesného hmyzu. Vo vysokej vegetácii (nielen počas jej kvitnutia) žije mnoho druhov cikádok, bzdôch a vošiek, ktoré sa živia rastlinnými šťavami a produkujú medovicu. Z denných motýľov môžeme pozorovať výborného letca vidlochvosta feniklového (Papilio machaon), z ďalších opeľovačov sa tu vyskytujú napr. čmeľ poľný (Bombus pascuorum) a čmeľ zemný (Bombus terrestris), rôzne chrobáky, pestrice (Eristalis tenax a Eupeodes corollae), osy (Polistes sp), či sršne (Vespa crabro). Spoznať hmyzích obyvateľov a význam lúk možno aj prostredníctvom Včelej lúky v Krasňanoch pri horárni či návštevou apidomčeka na Kačíne.

Na lúkach či okrajoch lesa nie je možné prehliadnuť výborného letca vidlochvosta feniklového. Foto: Marián Filípek, 2022
Infocentrum Kamzík. Foto: Archív Daphne, 2022

Z histórie

Lesy tiahnuce sa nad ohybom Dunaja (Malé Karpaty) spomínal Ptolemaios už v 2. storočí ako Luna silva – mesačné lesy. Významný vplyv na vývoj tohto územia malo vyrubovanie pralesov a veľkolov zveri v období Rímskej ríše. Rozvoj priemyslu bol spojený s ťažbou dreva a vznikom kameňolomov. V 14. a 15. storočí sa začali v Malých Karpatoch budovať celé sústavy mlynov a píl poháňaných vodou, len na Vydrici ich bolo šesť. V druhej polovici 18. storočia malo lesné hospodárstvo mesta už pevnú organizáciu na čele s lesmajstrom a od roku 1994 tu hospodári príspevková organizácia mesta Mestské lesy v Bratislave (MLB).

Ostrovné lúčky

Orliak morský, náš najväčší dravec, v území vzácne hniezdi. Foto:

Rieka Dunaj

Územie sa rozprestiera medzi riekou Dunaj a obcou Rusovce. Z východu je ohraničené riekou Dunaj, z juhu a zo západu viac-menej kopíruje protipovodňovú ochrannú hrádzu a zo severu Jarovským ramenom.

V minulosti pokrývali väčšinu územia vŕbovo-topoľové lužné lesy. Dunaj sa tu široko rozlieval a strácal rýchlosť. Unášaný materiál sa postupne ukladal, čím sa vytvoril rozsiahly nánosový kužeľ tvoriaci Podunajskú rovinu. Riečne usadeniny, tvorené najmä štrkopieskami, definujú charakter územia. V čase, kým ešte neboli vytvorené hrádze, sa Dunaj predieral cez vlastné náplavy, pričom premiestňoval svoje koryto vytvárajúc množstvo živých i mŕtvych ramien. Krajina sa pred zásahom ľudí neustále dynamicky menila. Jej súčasný vzhľad ovplyvnil človek, ktorý napriamil tok rieky Dunaj a postavil v blízkosti vodné dielo Gabčíkovo.

Lužné lesy

O to väčší význam má v súčasnosti chránené územie Ostrovné lúčky s jeho jedinečnou mozaikou lužných lesov, lesostepí, vodných a močiarnych spoločenstiev. Nájdeme tu prevažne mäkké lužné lesy s prevahou vŕbových porastov, kde-tu popretkávané priestormi suchších lesostepí, tvorených najmä rôznymi druhmi tráv. Postupne smerom ďalej od vodného toku prechádza mäkký lužný les do tvrdého jaseňovo-brestovo-dubového lužného lesa. Husté porasty mohutných stromov vytvárajú bezpečné prostredie na hniezdenie nášho najväčšieho dravca orliaka morského (Heliaeetus albicilla).

Bobor vodný postupne v území obsadzuje všetky vhodné vodné plochy. Foto:

Vodné plochy

Ku charakteru územia patrí sústava dunajských ramien a umelých rôzne veľkých vodných plôch – štrkovísk, ktoré vznikli po ťažbe štrkopieskov. V ramenách sa vzácne vyskytuje exoticky vyzerajúca rastlina rezavka aloovitá (Stratiotes aloides), či mäsožravá bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris). Vodné plochy sú hniezdiskom kačice divej (Anas platyrhynchos), pestrofarebného rybárika riečneho (Alcedo atthis), ako lovisko ich využívajú rybáre, volavka popolavá (Ardea cinerea), kormorán veľký (Phalacrocorax carbo), či dokonca bocian čierny (Ciconia nigra). V celom území sa dá pozorovať činnosť bobra vodného (Castor fiber). Podzemné vody tejto oblasti majú vysokú kvalitu a vyhovujú na pitné účely. Kúpanie sa v Čunovských jazerách je zakázané (Malé jazero je v 2. stupni ochrany, Veľké jazero je v 4. stupni ochrany).

Ochrana prírody

Záchrana zvyškov lužných lesov, vzácnych lúk a vodných spoločenstiev, ktoré tu pretrvali, je z hľadiska ochrany prírody veľmi významná. Lokalita je vyhlásená za chránený areál Ostrovné lúčky a je súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000 ako územie európskeho významu Ostrovné lúčky. Zároveň sa nachádza v chránenom vtáčom území Dunajské luhy, čo dokazuje obrovský význam územia pre populácie rôznych druhov vtákov. Vďaka jedinečnosti mokraďových biotopov je taktiež súčasťou Ramsarskej lokality Dunajské luhy, ktorá je chránená v rámci Dohovoru o mokradiach majúcich medzinárodný význam predovšetkým ako biotopy vodného vtáctva.

Pokrut jesenný je nenápadná ale veľmi vzácna orchidea, kvitnúca na jeseň. Foto:

Lesostepi

Lesostepi sú tvorené lúkami s občasnou prítomnosťou kríkov, pričom prevažuje hloh jednosemenný (Crataegus monogyna), svíb krvavý (Cornus sanguinea), dráč obyčajný (Berberis vulgaris) a drieň obyčajný (Cornus mas). Sú významné najmä výskytom vzácnych druhov orchideí (skupina vstavačovitých), ktoré tu rastú v bohatých populáciách - vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavač vojenský (O. militaris), vstavač ploštičný (O. coriophora). Občas sa nájde vstavač počerný (Orchis ustulata) a ojedinele aj červenohlav ihlanovitý (Anacamptis pyramidalis). Na konci leta rozkvitá vzácny pokrut jesenný (Spiranthes spiralis). Pestrá mozaika Ostrovných lúčok poskytuje životný priestor všetkým štyrom druhom na Slovensku sa vyskytujúcich užoviek, dvom druhom jašteríc a väčšine druhov obojživelníkov. Staré stromy sú obľúbeným útočiskom netopierov.

Vplyv človeka

V mnohých častiach Ostrovných lúčok je vplyv človeka zrejmý. Typickým prostredím, s ktorým sa v okolí Čunova stretneme, sú polia. Predstavujú človekom najviac pozmenený kus krajiny. V minulosti sa v krajine striedali lúky, pasienky, polia a lesy. Dnes sa rozloha polí zvyšuje často na úkor pestrých prírodných území a na scelených veľkých lánoch na nížine sa pestuje najmä kukurica, repka olejná a obilie. Človek pretváral ramená, menil prirodzené lužné lesy na monokultúry šľachtených druhov drevín , vytváral ťažobné jamy – štrkoviská a budoval protipovodňové hrádze. Prirodzený vodný režim povrchových a podzemných vôd je výrazne ovplyvnený prevádzkou vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros a to najmä manipuláciou s vodou na stupni Čunovo.

Lesostepi sú tvorené lúkami s občasnou prítomnosťou kríkov Foto: Lara Chrenkova