Lainzer Tiergarten

Zvernica Lainzer Tiergarten, nachádzajúca sa na západnom okraji mesta Viedeň, bola z veľkej časti prenechaná prírode. Na ploche 2 450 hektárov ponúka pestré scenérie. Spolu s druhovo rozmanitým zastúpením živočíchov i rastlín tak predstavuje nielen prírodovedne zaujímavú lokalitu, ale aj obľúbenú rekreačnú a výletnú destináciu hlavného mesta Rakúska.

Vodné toky a plochy

Územím preteká niekoľko potokov a návštevníkov osvieži viac ako 10 pekne upravených studničiek či prameňov. Neďaleko najsevernejšej vstupnej brány, tzv. Pulverstampftor, tečie potok Rotwasser, patriaci medzi najväčšie potoky v Lainzer Tiergarten. Ústi do blízkej rieky Viedenky. Nachádzajú sa tu aj dva rybníky Grünauer Teich a Hohenauer Teich. Medzi typických obyvateľov žijúcich najmä v blízkosti čistých potokov a studničiek patria salamandry škvrnité (Salamandra salamandra).

Lesy

Lainzer Tiergarten je súčasťou Viedenského lesa (“Wienerwald”), ktorý sa tiahne bezprostredne pred bránami Viedne. Väčšinu územia (80 percent) tvoria lesné plochy, pričom najhojnejším druhom stromu je buk lesný (Fagus sylvatica). Zásadný význam pre prežitie množstva lesných organizmov majú odumierajúce a mŕtve stromy. Na odumretých bukoch žije krásny fuzáč alpský (Rosalia alpina), ktorý sa v posledných rokoch vyskytoval vo Viedni iba vzácne. Možno tu nájsť zostatky dubových porastov so 400-ročnými dubmi s obvodom kmeňa viac ako štyri metre. Patria medzi najstaršie stromy - rastie tu dub červený (Quercus rubra), dub zimný (Quercus petraea), dub letný (Quercus robur) a dub cerový (Quercus cerris). Odumreté duby vyhľadáva vzácny fuzáč dubový (Plagionotus arcuatus), či náš najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus). Vo zverníkoch pri bráne Lainzer Tor žije jelenia, danielia, srnčia a muflónia zver. Usilujú sa tu o spätné vyšľachtenie tura divého, vyhubeného v roku 1627. Obora aj okraje lesa sú zaujímavé aj jediným výskytom orchidey známej netypickým ružovým guľovitým súkvetím, pavstavača hlavatého (Traunsteinera globosa), vo Viedni.

Z histórie

Prvá písomná zmienka o území pochádza z roku 1270, od polovice 15. storočia slúžilo ako cisársky poľovný revír. Súčasnú rozlohu dosiahol Lainzer Tiergarten v 18. storočí za vlády cisára Františka Jozefa I., jedného z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Aj dnes tu môžeme obdivovať impozantný „zámok snov“ Hermesvilla, ktorý dal postaviť pre svoju manželku, cisárovnú Sissi. Vila aj s okolitými budovami a stajňami bola dokončená v roku 1886. Možno tu navštíviť súkromné komnaty, reprezentačné miestnosti s umeleckými dielami, či nádherné gigantické lustre, vyzdobené stropy a nástenné maľby od Hansa Makarta, Gustava Klimta a Victora Tilgnera. Zaujímavosťou je, že ulica vedúca k vile bola jedna z prvých vo Viedni, ktorá mala elektrické osvetlenie a vila bola tiež jednou z prvých budov vo Viedni s telefónnym spojením. Od roku 1978 slúži na organizovanie výstav a je súčasťou Viedenského múzea.

Lúky

Lúky vo Viedenskom lese vznikli vyklčovaním a stáročným obhospodarovaním územia človekom. Aby nezarástli, je potrebné ich pravidelne kosiť a spásať. Dnes sa však vo Viedenskom lese pasie málo a aj preto patria lúky medzi najviac ohrozené biotopy. Z viac ako 80 prísne chránených voľne rastúcich druhov, poddruhov a odrôd orchideí možno nájsť na území Lainzer Tiergarten asi 20 z nich. Vzácne sa tu vyskytuje vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavačovec májový (Dactylorhiza majalis), vstavačovec Fuchsov (Dactylorhiza fuchsii), či päťprstnica obyčajná (Gymnadenia conopsea). Na vlhkých lúkach rastie kruštík močiarny (Epipactis palustris), vstavačovec strmolistý (Dactylorhiza incarnata), vstavač vojenský (Orchis militaris) a jarná forma neotiney počernej (Neotinea ustulata).

Vlhké lúky s prameniskovou vegetáciou obľubujú aj jedny z našich najmenších obojživelníkov - mloky bodkované (Triturus vulgaris). Ich dĺžka málokedy presiahne 6 centimetrov. Neodmysliteľnou súčasťou lúk sú motýle. Z celkovo 105 druhov denných motýľov, vyskytujúcich sa vo Viedni, bolo 74 zaznamenaných práve v Lainzer Tiergarten - napr. vidlochvost ovocný (Iphiclides podalirius) či babôčka admirálska (Vanessa atalanta). Z nočných druhov je bežný spriadač kostihojový (Euplagia quadripunctaria) a lišaj marinkový (Macroglossum stellatarum), vzhľadom a pohybom krídel pripomínajúci kolibríka.

Neusiedlersee

Približne 100 km2 Národného parku Neusiedler See - Seewinkel leží na rakúskom a 200 km2 na maďarskom území. V jeho okolí sa môžete vydať niektorou z 2 500 kilometrov dlhých cyklotrás - tá najobľúbenejšia, dlhá 138 kilometrov, je prepojená s Dunajskou cyklocestou. Pre národný park je typická veľká rozmanitosť druhov aj biotopov – nájdeme tu lúky, slaniská, slané jazerá, či rozsiahle porasty trstiny. Priemerná hĺbka vody v jazere je niečo cez jeden meter. Národný park je známy najmä bohatým výskytom vtáctva - môžeme tu pozorovať až 350 rôznych druhov.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Nájdeme tu mnohé vzácne druhy rastlín a živočíchov prispôsobené na extrémne podmienky slanísk a pieskov. Panónske travinno-bylinné porasty na pieskoch sú v celej Európe osobitne chránené ako takzvaný „prioritný biotop“. Na Seedamm (juhozápadne od Illmitz) rastú aj botanické rarity, ako je slanobyľ ruská (Salsola kali) a skorocelovec piesočný (Plantago arenaria). Pri troche šťastia tu objavíme aj druh piesočnej osy (Bembix rostrata), ktorá má jediný výskyt v Rakúsku práve na Seedamm. Na slaniskách, zasolených lúkach a stepiach kvitne koncom leta vzácna astrička panónska (Tripolium pannonicum).

Vodné plochy – soľné jazerá

Medzi východným brehom Neziderského jazera a Hanság-om sa rozprestiera okolo 45 jazier, ktoré formujú charakter oblasti Seewinkel. Tieto vodné plochy sú v mnohých ohľadoch extrémne: podobne ako v Neziderskom jazere, hladina vody v jazerách je tiež ovplyvnená zrážkami a výparom. Pohybuje sa od maximálne 70 cm na jar až po úplné vyschnutie uprostred leta. S kolísavou hladinou vody sa v týchto vodách dramaticky mení aj koncentrácia rozpustených solí. Ak jazero úplne vyschne, soli kryštalizujú na dne a vytvárajú biely povlak. Nielen zmena hladiny vody a salinity, ale aj teplotný rozdiel medzi dňom a nocou premení soľné jazerá krátko pred vyschnutím na extrémne biotopy s dynamickými podmienkami. .

Význam kosenia a pastvy pre slaniská

Súčasná vegetácia tu vznikla stáročným pasením. Pasenie a kosenie lúk udržiava otvorené plochy pre stepné druhy. Odstránením biomasy sa odoberú aj živiny. Výsledkom je, že tu rastú chudobné suché a polosuché trávnaté porasty, ktoré patria medzi takzvané prioritné biotopy v rámci EÚ. Stretneme sa tu s pojmom „Hutweide“, ktorý je odvodený od slova „strážca“. Označuje, že príslušné oblasti sú spásané zvieratami v sprievode pastiera a jeho psov. Zo správneho manažmentu územia profitujú lúčne hniezdiče ako cíbik chochlatý (Vanellus vanellus), kalužiak červenonohý (Tringa totanus), brehár čiernochvostý (Limosa limosa), škovránok poľný (Alauda arvensis) či trasochvost žltý (Motacilla flava). V otvorenej krajine môžu vtáky včas spozorovať svojich predátorov, ako je kaňa močiarna (Circus aeruginosus) alebo líška obyčajná (Vulpes vulpes). .

Vhodné podmienky tu nachádzajú aj mravcolevy (Myrmeleonidae), krtonôžky (Gryllotalpidae) či koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens) – a slúžia ako potrava dudkovi chochlatému (Upupa epops). Tento ohrozený druh je závislý na šetrne obhospodarovanej krajine. Domov tu nachádza množstvo hmyzu, vyskytujú sa tu obojživelníky ako rosnička zelená (Hyla arborea) či kunka červenobruchá (Bombina bombina), ako aj niektoré cicavce - od myšky drobnej (Micromys minutus) po sviňu divú (Sus scrofa) a jeleňa lesného (Cervus elaphus). Pás tŕstia je dôležitým miestom rozmnožovania a zdrojom potravy pre mnohé druhy vtákov: v kolóniách tu hniezdia beluše veľké (Ardea alba), beluše malé (Egretta garzetta), lyžičiare biele (Platalea leucorodia) a kormorány malé (Microcarbo pygmeus). Tisíce trstinových spevavcov si tu stavajú hniezda a hľadajú potravu, hniezdia tu chriaštele, mnohé druhy kačíc ako aj husi divé (Anser anser).

Fascinujúca je rozloha trstinového pásma okolo Neziderského jazera - približne 180 km2. Táto divočina trste, vody a bahna tak predstavuje druhú najväčšiu súvislú trstinovú oblasť v Európe – väčšiu rozlohu nájdeme iba v delte Dunaja. To, čo na prvý pohľad pôsobí monotónnym dojmom, sa pri bližšom pohľade ukazuje ako pestré prostredie s časťami mladej a staršej trstiny, otvorených vodných plôch a kanálov.

Ochrana prírody

Jedinečná fauna a flóra sú chránené dvomi národnými parkmi Neusiedler See– Seewinkel a Fertő-Hanság, ako aj tým, že územie je od roku 2001 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Maďarský národný Park Fertő-Hanság Nemzeti existuje od roku 1991. Vznikol dva roky pred založením Národného parku Neusiedler See – Seewinkel v Rakúsku. Spolupráca medzi oboma krajinami má na úrovni ochrany prírody dlhoročnú tradíciu. V roku 1994 sa spoločne oslavovalo otvorenie cezhraničného národného parku.

Eckartsau

Na ľavom brehu Dunaja, medzi Bratislavou a Viedňou, asi 10 km od stredovekého mestečka Hainburg, sa priamo na dunajskej cyklotrase v srdci národného parku ukrýva zámok Eckartsau. Je obklopený upraveným anglickým parkom a prechádza do divokého lužného lesa. Územím vedú dve turistické trasy. Kratšia (Rundweg Eckartsau) má 3,3 km. Veľký okruh má 8 km (Grosse Donaurunde) a vinie sa lúkami a lužným lesom až k hlavnému toku Dunaja s vlečnou cestou.

História

Eckartsau je známe ako javisko svetovej histórie v oblasti Dunajských luhov. Na severnom okraji rozsiahleho záplavového územia, bohato popretkávaného mŕtvymi ramenami, stál v 12. storočí štvorboký vodný hrad. Významné obdobie nastalo v roku 1720, keď ho získal najvyšší kancelár Českého kráľovstva František Ferdinand Kinský. Pričinil sa o prestavbu stredovekého hradu s pôvodne obrannou funkciou na rezidenčný a reprezentatívny zámok - skvost barokovej architektúry. Neskôr, po smrti grófa Kinského, bol v roku 1760 odkúpený manželom osvietenej panovníčky Márie Terézie. František Štefan Lotrinský dokončil jeho prestavbu „z vodného hradu na panské sídlo“ a stal sa obľúbeným miestom jeho poľovačiek. Po smrti Márie Terézie zostal zámok prázdny a časté záplavy prispeli k jeho rýchlemu chátraniu. Opätovný rozkvet zažil až za arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este na prelome 19. a 20. storočia. Novobaroková prestavba zámku za jeho éry priniesla aj také moderné technológie, ako splachovací záchod či prototypový vysávač. Arcivojvoda sa prejavil aj ako vášnivý milovník záhrad, čoho dôkazom je krásny anglický park. Koniec 1. svetovej vojny znamenal koniec Habsburskej monarchie a podpísanie abdikácie nástupníkom trónu Karolom I. priamo na zámku. Zámok bol počas 2. svetovej vojny vyrabovaný, neskôr prešiel do majetku štátu a bol krásne zrenovovaný. Dnes spolu s vnútornými expozíciami a vonkajším areálom predstavuje významné prírodné a kultúrne dedičstvo Rakúska.

Ochrana prírody

V Národnom parku Donau-Auen je prioritou ponechať prírodu na voľný vývoj, čo je spojené so vzdelávaním detí i dospelých. Už niekoľko rokov uskutočňuje národný park v susedstve zámockého parku letné ochranárske mládežnícke tábory - tzv. Junior Ranger Camp. Osvetu posilňuje aj stála prírodovedná interaktívna expozícia, ktorá je počas roka bezplatne verejne dostupná v prízemí zámku. V zámockom parku nájdeme aj rôzne vzdelávacie prvky – drevenú pozorovateľňu pri ramene, hmyzie hotely alebo veľké edukačné drevené detské ihrisko. Park je zároveň východiskovým bodom prehliadok so sprievodcami národného parku pre tých, ktorí chcú zažiť divočinu lužného lesa naozaj naplno.

Vplyv človeka

Záplavové územie v okolí hradu je už niekoľko stoviek rokov ovplyvňované ľudskou činnosťou, najmä za účelom lovu zo strany majiteľov pozemkov. Preto je tu viac pastvín ako na iných miestach národného parku. Pred reguláciou rieky to bol široký pás riečnych ostrovov a bočných ramien, ktorými pretekala voda. V súčasnosti je tu relatívne sucho, takže typický charakter záplavového územia zanikol. Na iných miestach, ako je Schönau, Orth alebo na podobných miestach na južnom nábreží Dunaja, je v dôsledku projektov obnovy rieky v posledných rokoch vlhkejšie a dochádza tu v porovnaní s Eckartsau k menšiemu usadzovaniu štrkových náplavov Dunaja. Významný zásah človeka vidieť na rozsiahlom anglickom parku, ktorý obklopuje zámok. Po desaťročiach úprav bol vytvorený 27 hektárov veľký areál, pripomínajúci historickú krajinnú záhradu. Spája Moravské pole (Marchfeld) s neskrotnou divočinou lužných lesov. Za jeho údržbu dnes zodpovedajú Rakúske spolkové lesy (ÖBf).

Lužný les v Schönau

Lužné územie v Národnom parku Donau-Auen nájdeme na ľavom brehu Dunaja asi 50 kilometrov od Bratislavy smerom do Viedne. Z južnej strany je ohraničené riekou Dunaj, zo severnej hrádzou proti spätnému prúdeniu vody - tzv. Rückstaudamm, po ktorej vedie aj Dunajská cyklotrasa. Stredom územia prechádza ochranná protipovodňová hrádza. Nájdeme tu aj prírodné kúpalisko v Schönauer Au, dve odpočívadlá a viacero možností na pozorovanie vtáctva pri rieke a jej ramenách.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Ak chcete zažiť pocit divočiny, vyberte sa do lužných lesov. Len kúsok za povodňovou hrádzou začína prevládať lužný les s vŕbou bielou a topoľom čiernym. Nájdete tu mohutné stromy a z nich visiace liany. Pomenovanie „mäkký luh“ pochádza z toho, že tu rastú dreviny s mäkkým drevom. Odborne sa nazývajú vŕbovo-topoľové nížinné lužné lesy – patrí tu rýchlo rastúci topoľ čierny, topoľ biely a vŕby. Každoročne sú zaplavované vodou, ktorá so sebou prináša veľké množstvo živín. Vďaka nim je bylinný porast v týchto lesoch skutočne veľmi bohatý. Počas vegetačného obdobia vytvoria porasty pŕhľavy (Urtica dioica), černice (Rubus sp.) a inváznej netýkavky žliazkatej (Impatiens glandulifera) vyše metrovú húštinu.

Vodné plochy a toky

Voda preteká touto časťou záplavovej oblasti po celý rok. Mŕtve rameno Kühwörther Wasser, tu prerastené veľkým trstinovým porastom, predstavuje najvýchodnejší výbežok Lobau. Z bočnej strany násypu Schönauer Traverse je na vodnú plochu pôsobivý výhľad a často sa tu zdržiavajú volavky. V Schönauer Schlitz sa rameno v niektorých častiach roka prepája s dunajským ramenom Schönauer Arm, ktoré v zime zamŕza len čiastočne.

Oblasť národného parku v okolí Schönau je domovom veľkého množstva druhov na veľmi malom priestore. Vodná plocha láka množstvo vodných vtákov zo severnej a východnej Európy, ktoré sa tu zdržiavajú ako zimní návštevníci. Často pozorovaným a jedinečným obyvateľom je orliak morský (Haliaeetus albicilla): s neuveriteľným rozpätím krídel 2,5 metra je skutočným kráľom luhu. Bežnými obyvateľmi sú aj kormorány (Phalacrocorax sp.), volavky (Ardea sp.), či labute (Cygnus sp.) a hniezdiče v štrkovom podloží, ako kulík riečny (Charadrius dubius) a kalužiačik malý (Actitis hypoleucos). Vďaka neustálej brehovej erózii tu opäť’ zahniezdil aj rybárik riečny (Alcedo atthis). Mokrade sú vhodným stanovišťom pre mnohé druhy hmyzu, sladkovodné lastúrniky a ulitníky. Skokany a ropuchy ich v jarných mesiacoch využívajú ako dôležité prostredie pre rozmnožovanie. Spomedzi cicavcov je tu hojný najmä bobor vodný (Castor fiber) – jeho pobytové znaky v podobe ohryzov sú neprehliadnuteľné.

Ochrana prírody

Človek v posledných desaťročiach významne ovplyvnil život v okolí Dunaja – rozšírili sa mestá, či dediny, odvodnili sa mokrade a zväčšili sa polia a cesty. Chránené územia predstavujú také miesta, kde by mala byť ochrana prírody nadradená nad záujmy človeka – teda mala by mať veľmi dôležité miesto. Cieľom ochrany je poskytnúť útočisko rôznym druhom, ktoré tu môžu nerušene a bez negatívneho zásahu človeka existovať. Národný park Dunajské luhy (nemecky „Donau-Auen“) uchováva poslednú veľkú lužnú riečnu krajinu strednej Európy na ploche viac ako 9 600 ha. Práve preto je dôležité, aby návštevníci rešpektovali pravidlá ochrany prírody. Národný park je otvorený pre ohľaduplných návštevníkov a ponúka viacero možností kúpania a splavovania v Dunaji a v luhoch. Nachádza sa tu jedno prírodné kúpalisko v Schönauer Au a jedno zo šiestich bočných dunajských ramien v Dolnom Rakúsku Schönauer Arm. Tie je možné splavovať na bezmotorových člnoch, pričom povolené zóny sú v teréne označené tabuľami. Na celom území platí zákaz stanovania, kempovania aj jazdy na koni. Cyklisti sa môžu pohybovať výhradne po zelených cyklotrasách – územím prechádza Dunajská cyklotrasa. Dôvodom týchto opatrení je ochrana druhov rastlín a živočíchov v ich prirodzenom prostredí.

Vrch Braunsberg (346 m.n.m.)

s majestátnymi vápencovými skalami nájdeme priamo nad Hainburgom. Je jedným z troch kopcov Hainburských vrchov, ktoré ako jediné pohorie v Rakúsku patrí do Karpát. Prírodná rezervácia „NSG Braunsberg-Hundsheimerberg“ tu bola vyhlásená v roku 1978. Vďaka svojej polohe na rozhraní Álp, Karpát a Panónskej nížiny a dlhodobému vplyvu človeka patrí územie k prírodným klenotom. Svahy kopca pokrývajú rozsiahle skalné stepi, suché a polosuché trávnaté porasty, ktoré boli v minulosti intenzívne pasené. Tieto porasty patria k najvzácnejším a našli tu útočisko mnohé ohrozené druhy flóry a fauny. Pastva je doložená na starých mapách, kde je Braunsberg od 16. storočia vedený ako pasienok, resp. step. Ešte začiatkom 20. storočia sa tu cez deň pásol dobytok, kravy a kozy. Pozostatky bývalých pastvín sa na malých častiach územia zachovali dodnes. Pastva je čiastočne obnovená prostredníctvom starého a obzvlášť robustného plemena koňa Konik.

História územia

Najstaršie osídlenie Braunsbergu siaha do doby halštatskej (staršia doba železná) - približne 7. až 6. storočie p. n. l. Bolo tu aj významné keltské hradisko, ktoré v 2. až 1.storočí p. n. l. (neskorá doba železná) vytvoril keltský kmeň Bójov. Braunsberské a devínske hradisko spolu s opevneným strediskom v Bratislave tvorili v priestore Devínskej brány trojuholník významných centier tohto obdobia. Boli križovatkou významných obchodných ciest - jantárovej a dunajskej cesty. Pozostatkom a znázornením keltského osídlenia je zrekonštruovaná časť hradiska chráneného palisádovou stenou so vsadenou strážnou vežou.

Živočíchy Braunsbergu

Územie sa vyznačuje mimoriadne bohatým zastúpením hmyzu. Nájdeme tu predovšetkým druhy obľubujúce slnečné, teplomilné, lesostepné až stepné lokality. Modlivku zelenú (Mantis religiosa) rozpoznáme podľa výraznej trojuholníkovej hlavy s veľkými očami. Sága stepná (Saga pedo) je veľká bezkrídla kobylka dorastajúca až do dĺžky 12 cm. Samček pavúka stepníka červeného (Eresus cinnaberinus) má výrazné červené sfarbenie so 4 až 6 čiernymi škvrnami. Z motýľov sa tu vyskytuje napr. očkáň skalný (Chazara briseis), z divých včiel murárky (Osmia mustelina, Osia mitis), z rovnokrídlovcov koník slovanský (Stenobothrus eurasius).

Rastliny Braunsbergu

V blízkosti keltskej pozorovateľne kvitnú v jarnom období botanické rarity, akými sú kavyle (rod Stipa). Sú to ozdobné trávy s plodmi, ktoré majú dlhé, páperisté osiny povievajúce vo vetre. Žltokvitnúci hlaváčik jarný (Adonis vernalis) nás zaujme výraznými kvetmi. Lesy na svahoch pohoria sú výrazne suchšie a značne sa líšia od lesov v dolnej časti kopca lemovanej Dunajom, kde sa nachádzajú lužné lesy. Lesné časti tvoria najmä porasty dubov plstnatých (Quercus pubescens) a javorov poľných (Acer campestre). Miestami možno pozorovať aj zastúpenie nepôvodných borovíc (Pinus sp.), pajaseňa žliazkatého (Ailanthus altissima) či agáta bieleho (Robinia pseudoaccacia). K botanickým zaujímavostiam v rezervácii patrí klinček Lumnitzerov (Dianthus lumnitzeri) a ježibaba belasá rusínska (Echinops ritro subsp. ruthenicus). Klinček Lumnitzerov rastie na skalách a skalnatých svahoch, má biele voňavé kvety, ktoré vyrastajú zo sivozelených trsov. Ježibaba belasá rusínska má neprehliadnuteľné modré kvety zoskupené v guľovitom kvetenstve. Skalné stepi osídľuje žltokvitnúca tarica kopcová (Alyssum montanum), či rozchodník biely (Sedum album) a svetlé lesostepné stanovištia zdobí voňavý a neprehliadnuteľný jasenec biely (Dictamnus albus).

Zaujímavosti Braunsbergu

Braunsberg v sebe ukrýva aj bývalý lom a viaceré malé jaskyne. Pestrú históriu a jedinečné prírodné hodnoty územia Braunsbergu dnes návštevníkom približujú aj mnohé informácie v podobe kamenných pamätníkov (pamiatka Karpatských Nemcov a Dr. Josefa Lenza), informačná tabuľa o prírodnom chránenom území či tabuľa s prehľadne popísanými turistickými trasami.

Moravské luhy pri Marcheggu 

Moravské luhy pri Marcheggu patria k významný zaplavovaným územiam v nive rieky Morava. Územie je od roku 1978 vyhlásené za prírodnú rezerváciu, spravuje ju organizácia WWF.

Krajinu po tisíce rokov formovali veľké bylinožravce - kopytníky, ktoré vytvorili pestrú mozaiku biotopov. Neskôr lúky a otvorené plochy využíval na pastvu človek. Posledných niekoľko desaťročí sa v Moravských luhoch nepáslo. Opustené pasienky a nekosené lúky rýchlo zarastajú, čím zaniká priestor pre druhy, ktoré sú na ne naviazané. Typickým príkladom je zaujímavo sfarbený vták dudok chochlatý (Upupa epops). Pastva v nivnej krajine bola obnovená vďaka projektom zameraným na ochranu prírody.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Hlavným lákadlom rezervácie je stromová kolónia bocianov bielych (Ciconia ciconia) neďaleko zámku, ktoré môžeme pozorovať úplne zblízka. Tvorí ju okolo 50 hniezd. Pôvodný výber hniezdiska na veľkých, starých stromoch (duby a jasene) je jedinečný pre celú strednú Európu. V dôsledku úbytku vlhkých lúk sa bocian biely stal v mnohých oblastiach vzácnym. Bociany z rezervácie využívajú na získavanie potravy najmä rozsiahle vlhké lúky na slovenskej strane rieky Moravy, aj na Devínskom jazere.

Lúky

V Moravských luhoch pre Marcheggu môžeme pozorovať aj zaplavované lúky, pre ktoré je charakteristické striedanie záplav a suchých období počas roka. Spoločnou črtou je však výskyt typickejpálčivky žilkatej ( Cnidium dubium), ako aj ďalších rarít, napr. plamienka celistvolistého (Clematis integrifolia). Lúky využívajú aj druhy vtákov hniezdiacich na lúkach, ako napríklad vzácny chrapkáč poľný (Crex crex). V zníženinách, ktoré sú počas určitých období roka naplnené vodou, rastú rastliny ako kosatec žltý (Iris pseudacorus), ježohlav (Sparganium sp.), či početné druhy ostríc (Carex sp.). Sú tiež dôležitými miestami na rozmnožovanie kuniek a mlokov.

Ochrana prírody

Rezervácia je jedným z veľkých úspechov rakúskej ochrany prírody. V súčasnosti je klenotom Dolného Rakúska, jedným z najdôležitejších záplavových území v Európe a ponúka útočisko stovkám ohrozených druhov rastlín aj živočíchov.

Koník poľský

Od roku 2015 sa v území obnovili rozľahlé pastviny, kde sa pasie konik poľský. Ide o staré plemeno koňa pôvodom z Poľska (v poľštine znamená „malý kôň“), ktoré je veľmi blízke príbuznému vyhynutému európskemu divému koňovi. Je dokonale prispôsobené drsným podmienkam v záplavovej oblasti. Pokojné kone žijú celoročne priamo v areáli bocianej kolónie a stretnúť ich môžete na okružnom turistickom chodníku.

Vodné plochy a toky

V nivách Moravy a Dyje sa nachádzajú najvýznamnejšie lužné lesy v Európe, niektoré časti luhu môžu byť v tomto území zaplavené až do 90 dní v roku. Veľkú časť územia, až 860 ha, tvoria lužné lesy. Najbližšie k rieke rastú typické dreviny mäkkého lužného lesa, vŕby a topole. Vo väčšej vzdialenosti od tokov sú už pôdy suchšie, hladina podzemnej vody leží hlbšie a k záplavám dochádza len zriedka. Častejšie sa tu vyskytuje zamokrenie pôd zdvihnutou podzemnou vodou. Prevládajú dreviny tvrdého lužného lesa - dub letný, jaseň štíhly a úzkolistý, brest poľný a ďalšie druhy. Nivnú krajinu však nepokrýva výlučne les, je tvorená mozaikou lesa, trstinových porastov, krovín a lúk.

Mŕtve drevo

V rezervácii nájdete aj tzv. mŕtve drevo - odumierajúce, alebo už odumreté stromy . Využíva ich veľké množstvo vtákov, netopierov, hmyzu a húb. Poskytuje im nielen potravu, ale aj skrýšu. Mŕtve drevo alebo kmene zasahujúce do vody poskytujú úkryt najmä počas záplav a pre mnohé druhy rýb sú miestom na získanie potravy. Patrí k nim napríklad čík európsky (Misgurnus fossilis). Je to malá podlhovastá ryba, obývajúca bahnisté dno stojacich alebo pomaly tečúcich vôd.