Lakšárske piesky a mokrade

Záujmová lokalita sa nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, medzi Lakšárskou Novou Vsou a nádržou Tomky pri Borskom Svätom Jure.. Začiatok alebo koniec trasy vedie súbežne s modrou turistickou značkou a pri poľovníckej chate Lásek križuje žltú cyklotrasu a náučný chodník Gazárka – Lásek.

Geológia

Neodmysliteľným prvkom, ktorý charakterizuje celé územie, sú kremité viate piesky a následne kyslé pôdy. Vznikli už v období starších štvrtohôr a to najmä vyvievaním pieskových zrniek z riečnych terás rieky Moravy. Medzi významnejšie lokality viatych pieskov na Slovensku patrí aj Lakšárska Nová Ves. Hrúbka pieskov tu je v rozmedzí 5 - 20 metrov, ojedinele aj 40 metrov, veľkosť zrna kolíše od 0,1 do 0,6 mm. Kremeň tvorí viac ako 95 percent tohto piesku, zvyšok hlavne živce. Viate piesky sú prevládajúcim geologickým substrátom Borskej nížiny. Z celkovej rozlohy Slovenska zaberajú iba 1,2 % ale práve svojou odlišnosťou od iných území majú dôležitý ekologický význam.

Lesy

Borovicové lesy sú najviac rozšíreným typom lesa na Borskej nížine, aj v okolí Lakšárskej Novej Vsi. Zaujímavé sú lesy s dominanciou borovice lesnej (Pinus sylvestris) na pôvodne tvarovaných pieskových dunách, výskytom lišajníkov a machov. Z prírodného hľadiska najcennejšie lesy majú zastúpenie dubov - dub letný (Quercus robur) a dub zimný (Quercus petraea) s primiešanou borovicou lesnou. Z ostatných drevín sa môže vyskytovať hrab, breza previsnutá a málo náročné dreviny. Druhové zloženie mnohých lesov bolo ovplyvnené dlhotrvajúcim umelým zalesňovaním borovicou a v súčasnosti sú to väčšinou rovnoveké a jednovrstvové borovicové monokultúry. Podrast borovicových lesov tvoria suchomilné machy, lišajníky a trávy, v ktorých sa darí hubám. Typickým druhom zmiešaných lesov je tu hríb dubový (Boletus reticulatus), pre pieskové borovicové lesy hríb sosnový (Boletus pinophilus). V mladých borovicových lesoch rastú masliaky (Suillus sp.) a okolie Lakšárskej Novej Vsi je významnou lokalitou menej známeho masliaka strakatého (Suillus variegatus).

Pieskové duny

Vnútrozemské panónske pieskové duny patria k biotopom európskeho významu. Tvoria ho trsy trávy kyjanky sivej (Corynephorus canescens), na otvorenom piesku rastie jednoročný krehký druh kolenec jarný (Spergula morisonii). Rastú tu aj lišajníky - dutohlávky (Cladonia sp.). V jarných mesiacoch návštevníkov prekvapia ružové porasty dúšky materinej (Thymus serpyllum), v lete jasnožlté kvety slamihy piesočnej (Helichrysum arenarium), biele kvety rumana rusínskeho (Anthemis ruthenica) a modré kvety pavinca horského (Jasione montana). Zaujímavosťou je exotický zjav skorocelovca piesočného (Plantago indica). V jesenných mesiacoch, keď vrcholí hubárska sezóna, zas poteší pohľad na vres obyčajný (Calluna vulgaris).

Nelesné mokrade

Najvzácnejším typom nelesných mokradí sú slatinné rašeliniská, ktoré vznikajú vplyvom podzemnej vody, ktorá by mala v ideálnom prípade byť stabilná počas celého roku. Vodné plochy v medzidunových zníženinách zarastajú rastlinami, ktoré produkujú veľké množstvo organickej hmoty, ktorá za neprítomnosti vzduchu rašelinie, čím vzniká slatinná rašelina. Rastú tu rôzne druhy machorastov, vzácne aj rašelinníky (Sphagnum sp.), v ktorých sa ukrývajú nenápadné mäsožravé rosičky okrúhlolisté (Drosera rotundifolia). Ak boli rašeliniská ovplyvnená odvodnením a hladiny podzemnej vody počas sucha klesá, vtedy tu nachádzame bylinné bezkolencové lúky s dominanciou bezkolenca modrého (Molinia caerulaea), ostríc a vzácne orchideí. Na týchto lúkach upútajú najmä druhy ako vstavač májový (Dactylorhiza majalis), vzácny klinček pyšný (Dianthus superbus), či pichliač potočný (Cirsium rivulare). Pri potoku Lakšár možno na jar pozorovať modrokvitnúci kosatec sibírsky (Iris sibirica).

Ochrana prírody

Územie je súčasťou prvej nížinnej Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) na Slovensku. Severovýchodná časť CHKO Záhorie zaberá centrálnu časť Boru v západnom a severnom okolí Lakšárskej Novej Vsi. Prevládajú to pieskové duny a zamokrené medzidunové depresie. Na území oboch častí CHKO sú desiatky území európskeho významu (obe tieto kategórie tvoria sústavu Natura 2000). Západne od Lakšárskej Novej Vsi nájdeme národnú prírodnú rezerváciu (NPR) Červený rybník s najprísnejším 5. stupňom ochrany, vyhlásenú na ploche 119 ha. Chráni slatinné jelšové porasty so vzácnymi spoločenstvami vlhkomilných rastlín. Zároveň je územím európskeho významu Červený rybník (súčasť sústavy Natura 2000). V blízkosti sa nachádza aj NPR Zelienka s rovnakým, najvyšším 5. stupňom ochrany.

Vodné plochy, toky a mokrade

Pri mlyne na Lakšárskom potoku vznikla kedysi osada Horné Valy, oddávna patriaca k Lakšárskej Novej Vsi. V bezprostrednej blízkosti osady Tomky sa nachádzajú dve veľké vodné nádrže – Horná studená voda a Dolná studená voda, z ktorých vytekajú potoky Tomky a Studená voda. Priamo na náučnom chodníku pri horárni Lásek nájdeme malý prameň Lásek. Prehradením depresie vzniklo umelé jazierko Červený rybník s pôvodnými slatinnými jelšovými porastami. Južne sa nachádza Lakšárske jazero.

V terénnych medzidunových zníženinách a pozdĺž tokov sa vyskytujú lesné mokrade. Zloženie drevín v mokradiach, kde je vysoká hladina podzemnej vody, je kontrastom drevín rastúcich na vysušených pieskových dunách. Slatinné jelšové lesy sú zaplavované počas jarného obdobia a v čase vodných maxím. Vtedy z vody trčia iba veľké bulty ostríc. Na miestach, kde vodná hladina dlhodobo zaplavuje povrch, vytvárajú jelše tzv. chodúlové korene papraďami. Je to napríklad papraď ostnatá (Dryopteris carthusiana), papraď hrebenitá (Dryopteris cristata) a papradník močiarny (Thelypteris palustris). Typickým stromom je jelša lepkavá (Alnus glutinosa) a krík krušina jelšová (Frangula alnus). V lete tu kvitne perutník močiarny (Hottonia palustris) a kosatec žltý (Iris pseudacorus). Slatinná jelšina často prechádza do suchšej brezovej dúbravy. Na týchto podkladoch sa vytvorili porasty duba letného, na najzamokrenejších miestach spolu s brezou previsnutou (Betula pendula) alebo breza plstnatou (Betula pubescens). Podrast tvoria vlhkomilné trávovité druhy, najmä bezkolenec (Molinia arundinacea).

Vodné plochy a toky

Z fauny v jarnom období určite zaujme bohatý výskyt motýľov, ako sú očkáň bielopásy (Hipparchia alcyone), očkáň piesočný (Hipparchia statilinus) a mnohé iné. Piesky ožívajú množstvom druhov koníkov či kobyliek, ako sú kobylôčka zelenkastá (Metrioptera bicolor), koník modrokrídly (Oedipoda caerulescens), či vzácna modlivka zelená (Mantis religiosa). Borská nížina tvorí severnú hranicu jej výskytu. Z pavúkov je ozdobou pieskových dún stepník červený (Eresus niger), typickým obyvateľom je aj mravcolev čiernobruchý (Myrmeleon formicarius). Z plazov žije v suchých pieskových borovicových lesoch, či na nezarastených plochách užovka hladká (Coronella austriaca), ale aj naša najväčšia jašterica - jašterica zelená (Lacerta viridis). Vtáky sú zastúpené menej, v okolí však hojne hniezdi dudok chochlatý (Upupa epops), lelek lesný (Caprimulgus europaeus) i škovránok stromový (Lullula arborea).

Vo vode rastie aj iná mäsožravá rastlina - žltokvitnúca bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris). Typickou vodnou rastlinou, ktorá sa na Slovensku vyskytuje iba na Borskej nížine je pupkovník obyčajný (Hydrocotyle vulgaris). Častá je aj vysokobylinná pálka širokolistá (Typha latifolia).
V blízkosti vodných plôch, i ďaleko od nich, je bežným obyvateľom komár piskľavý (Culex pipiens), z vážok upúta najmä šidlo obrovské (Anax imperator). Pýchou územia sú obojživelníky ako rosnička zelená (Hyla arborea), skokan štíhly (Rana dalmatina) či ropucha (Bufo sp.). Plazy v okolí močiarov majú zastúpenie v užovke obojkovej (Natrix natrix), často je vidieť aj užovku fŕkanú (Natrix tessellata) a jaštericu krátkohlavú (Lacerta agilis). Pre vodné vtáky je územie doslova rajom. Počas ťahu sa tu zastavia kŕdle kačíc, husí i kormoránov. Bežná je tu volavka popolavá (Ardea cinerea) a na Slovensku zriedkavá kačica chripľavá (Mareca strepera). Na lúke pri Červenom rybníku možno zahliadnuť piskory (Sorex sp.). Z nočných a súmračných cicavcov tu našli svoj domov stromové netopiere ako netopier hrdzavý (Nyctalus noctula) a netopier vodný (Myotis daubentonii).

Vplyv človeka

Málokto by predpokladal, že sa tu kedysi, po 18 km dlhej trati, preháňal vláčik lesnej železnice. Železnička bola postavená roku 1919 na zvážanie dreva, dreveného uhlia a poľnohospodárskych produktov a slúžila do roku 1947. Veľkým zásahom v území boli celoplošné meliorácie v 60-tych rokoch 20. storočia, vďaka čomu poklesla hladina podzemnej vody.

Smolenický kras

Územie sa rozprestiera medzi vrchmi Jahodník (311 m n. m.) a Driny (483 m n. m.) nad obcou Smolenice. Na severe hraničí s Plaveckým krasom a na juhozápade prechádza do Kuchynsko-orešanského krasu. Tieto tri krasy sa niekedy označujú ako „Kras Bielych hôr“. Zo Smoleníc sa dá vyraziť na viaceré zaujímavé turistické trasy – napríklad na najvyšší vrchol Malých Karpát – Záruby (768 m n. m.).

Geológia

Smolenický kras je jednou z ôsmich krasových oblastí Malých Karpát s rozlohou asi 7 km2. Najstaršie horniny (245 až 235 miliónov rokov) predstavujú stredno triasové vápence a dolomity. Nachádzajú sa tu aj pestré bridlice vystupujúce vo vinohradoch alebo piesčité vápence s množstvom skamenených morských živočíchov. V tomto krasovom území je vápenec väčšinou pokrytý vegetáciou, ktorá obmedzuje vznik povrchových krasových foriem ako sú závrty, krasové kaňony, či krasové pramene. Unikátnou je sto metrov hlboká dolina Hlboče, ktorá je zároveň jedinou krasovou poloslepou dolinou v Malých Karpatoch. V území sa nachádza približne 320 neprístupných jaskýň. Jediná verejnosti sprístupnená jaskyňa na západnom Slovensku je dlhá 680 metrov a volá sa Driny.

Rastlinstvo a živočíšstvo

Drevinové zloženie Smolenického krasu je veľmi pestré: tvoria ho prevažne buk, dub, hrab, jaseň štíhly, javor horský a lipa, z ihličnatých drevín borovica. Z nepôvodných druhov sa tu vyskytuje gaštan jedlý. Z krovín sa hojne vyskytuje drieň obyčajný (Cornus mas), višňa mahalebka (Cerasus mahaleb) a jaseň mannový (Fraxinus ornus). Na najexponovanejších otvorených miestach Doliny Hlboča a Drín rastie jasenec biely (Dictamnus albus), či kosatec dvojfarebný (Iris variegata). Na vrchole Drín sa roku 1987 zistil dokonca nový druh slovenskej flóry nadutec nafúknutý (Myrrhoides nodosa).

Ochrana prírody

Územie je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Malé Karpaty s druhým stupňom ochrany. Časť trasy vedie národnou prírodnou rezerváciou (NPR) Hlboča s piatym (najvyšším) stupňom ochrany s krásnymi výhľadmi na široké okolie. Pod ňou je jediná verejne prístupná jaskyňa Malých Karpát, ktorá je súčasťou národnej prírodnej pamiatky (NPP) Driny a zároveň súčasťou územia európskeho významu (ÚEV) Biele hory. Nachádza sa tu aj prírodná pamiatka (PP) Čertov žľab s piatym stupňom ochrany s ojedinelým geologickým útvarom - skalným žľabom kaňonovitého rázu a krasovými formami.

Malé Karpaty

Malé Karpaty sú asi 100 km dlhé jadrové pohorie tiahnuce sa od Bratislavy severovýchodne po Nové Mesto nad Váhom. Mnohé teplomilné druhy rastlín a živočíchov tu dosahujú svoju severnú hranicu rozšírenia. V ich východnej časti sa čiastočne zachoval vinohradnícky charakter krajiny. Na Slovensku predstavujú začiatok mohutného karpatského oblúka, ktorý geologicky začína už rakúskymi Hainburskými vrchmi, oddelenými od hlavného masívu širokým korytom Dunaja a Devínskou bránou.

Vodné plochy a toky

Najvýznamnejším vodným tokom je Smolenický potok, v blízkosti tečie aj množstvo iných, napr. potok Smutná či Majdan. Nad dolinou Hlboča môžeme v blízkosti Vlčiarne nájsť viaceré vyvieračky (pramene). Pri topení snehu a výdatných dažďoch, najmä počas jari, tu vzniká občasný deväť metrov vysoký vodopád „Padlá voda,,, známy ako Hlbočiansky vodopád. Voda sa po niekoľkých metroch pod vodopádom stráca v podzemí a vyviera až v podobe vyvieračiek v okolí Smoleníc.

V starom rozkladajúcom sa dreve žijú viaceré nenápadné vzácne chrobáky ako drevník ryhovaný (Rhysodes sulcatus) a kováčik fialový (Limoniscus violaceus), v blízkosti potokov obojživelníky ako salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) a kunka žltobruchá (Bombina variegata). V lesoch žije množstvo veľkých cicavcov - jeleň lesný (Cervus elaphus), či u nás nepôvodné a v minulosti vysadené druhy - daniel škvrnitý (Dama dama) a muflón obyčajný (Ovis musimon), ďalej je to divá sviňa (Sus scrofa), vzácne aj jazvec lesný (Meles meles) a kuna lesná (Martes martes). Jaskynné priestory či stromové dutiny využívajú viaceré druhy netopierov - netopier veľkouchý (Myotis bechsteinii), netopier pobrežný (Myotis dasycneme), či lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii).

Vplyv človeka

V lesnatých územiach využívali od nepamäti ľudia drevo ako stavebný materiál či zdroj tepla a lesnú zver ako zdroj obživy. S ťažbou a spracovaním dreva súviseli aj tzv. gravitačné lesné železnice, ktoré sa tu začali budovať okolo roku 1880, neskôr boli nahradené úzkorozchodnými a úzkokoľajnými železnicami. V roku 1876 dal gróf Móric Pálfi vybudovať na neďalekej bystrine Parná sústavy rybníkov pre chov lososovitých rýb, kde sa dnes chová pstruh potočný (Salmo trutta morpha fario), pstruh dúhový (Salmo gairdneri) a sivoň americký (Salvelinus fontinalis).

Bratislavský lesopark

V roku 1973 bol na juhovýchodných svahoch karpatského masívu vyhlásený Bratislavský lesný park. Zo súčasnej rozlohy 3 100 hektárov pokrývajú prevažnú väčšinu lesy. Ostatné časti tvoria lúčne porasty, vodné toky a nádrže a zastavané plochy. Prioritný rekreačný charakter lesoparku zdôrazňuje využitie lesov ako „lesy osobitného určenia´´ s významnou zdravotnou a rekreačnou funkciou, ako aj množstvo novovznikajúcich oddychových zón.

Vodné toky a plochy

Územie ukrýva množstvo prameňov, studničiek, potok i rybníky. Asi najznámejšou je 17 km dlhá podhorská riečka Vydrica, ktorá sa územím voľne kľukatí (meandruje) a vytvára malebné zákutia. V jej hornom toku sa vyskytuje vzácny rak riavový (Austropotamobius torrentium) a bola tu pozorovaná aj vydra riečna (Lutra lutra). Z pôvodných druhov rýb tu žije pstruh potočný (Salmo trutta fario), z množstva vodného hmyzu vyniká naša najväčšia vážka pásikavec veľký (Cordulegaster heros).

Lesy

Lesnatosť územia je 96 percent, pričom prevládajúcou drevinou je buk lesný (Fagus sylvatica). Niekedy vytvára nádherné vysoké porasty, nazývame ich aj sieňové. Charakteristickým druhom bučín je fuzáč alpský (Rosalia alpina), častý je aj náš najväčší ďateľ tesár čierny (Dryocopus martius). Z ihličnatých stromov je tu najhojnejšia borovica lesná (Pinus sylvestris) a smrek obyčajný (Picea abies), z krov najmä trnka, baza čierna a červená, hloh, malina, černica, drieň, dráč, bršlen a iné. Z popínavých druhov rastlín môžeme pozorovať brečtan, chmeľ či plamienok. Jaseňovo-jelšový podhorský lužný les, ktorému dominuje jelša lepkavá (Alnus glutinosa) a jaseň štíhly (Fraxinus excelsior), zas lemuje veľkú časť brehov Vydrice.

Ochrana prírody

Územie je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Malé Karpaty s 2. stupňom ochrany prírody a krajiny. Popri rieke sa nachádza nové chránené územie prírodná rezervácia (PR) Vydrica, vyhlásené z dôvodu ochrany prirodzených procesov a umožnenia prirodzeného vývoja prírodných spoločenstiev. V rámci európskej sústavy chránených území Natura 2000 patrí Bratislavský lesopark medzi územie európskeho významu (ÚEV) Homoľské Karpaty, ÚEV Vydrica a chránené vtáčie územie (CHVÚ) Malé Karpaty.

Súčasnosť

Najnavštevovanejšie lokality s množstvom hracích prvkov, prepojením na cyklotrasy a vybudovanou infraštruktúrou sú dnes najmä Partizánska lúka, Železná studienka, Kačín, Horáreň Krasňany či Kamzík s novovybudovaným Infocentrom.

Tušili ste, že na celom území Bratislavského lesoparku je vyše 40 studničiek a prameňov? Štyri rybníky v Hornej Mlynskej doline boli pôvodne vybudované ako nádrže na zachytávanie a akumuláciu zrážkovej vody, ktorou sa počas sucha zásobovali vydrické mlyny. Dnes slúžia najmä na rekreáciu a rybolov a sú domovom či liahniskom viacerých druhov obojživelníkov - napr. skokan zelený (Rana esculenta), či salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra) a plazov užovka obojková (Natrix natrix).

Lúky

Hoci na území lesoparku predstavujú lúky iba asi 3 percentá jeho rozlohy, plnia mimoriadne dôležitú úlohu. V lesnom prostredí predstavujú miesta, kde sa slní, loví alebo oddychuje veľká časť lesného hmyzu. Vo vysokej vegetácii (nielen počas jej kvitnutia) žije mnoho druhov cikádok, bzdôch a vošiek, ktoré sa živia rastlinnými šťavami a produkujú medovicu. Z denných motýľov môžeme pozorovať výborného letca vidlochvosta feniklového (Papilio machaon), z ďalších opeľovačov sa tu vyskytujú napr. čmeľ poľný (Bombus pascuorum) a čmeľ zemný (Bombus terrestris), rôzne chrobáky, pestrice (Eristalis tenax a Eupeodes corollae), osy (Polistes sp), či sršne (Vespa crabro). Spoznať hmyzích obyvateľov a význam lúk možno aj prostredníctvom Včelej lúky v Krasňanoch pri horárni či návštevou apidomčeka na Kačíne.

Z histórie

Lesy tiahnuce sa nad ohybom Dunaja (Malé Karpaty) spomínal Ptolemaios už v 2. storočí ako Luna silva – mesačné lesy. Významný vplyv na vývoj tohto územia malo vyrubovanie pralesov a veľkolov zveri v období Rímskej ríše. Rozvoj priemyslu bol spojený s ťažbou dreva a vznikom kameňolomov. V 14. a 15. storočí sa začali v Malých Karpatoch budovať celé sústavy mlynov a píl poháňaných vodou, len na Vydrici ich bolo šesť. V druhej polovici 18. storočia malo lesné hospodárstvo mesta už pevnú organizáciu na čele s lesmajstrom a od roku 1994 tu hospodári príspevková organizácia mesta Mestské lesy v Bratislave (MLB).

Rieka Dunaj

Územie sa rozprestiera medzi riekou Dunaj a obcou Rusovce. Z východu je ohraničené riekou Dunaj, z juhu a zo západu viac-menej kopíruje protipovodňovú ochrannú hrádzu a zo severu Jarovským ramenom.

V minulosti pokrývali väčšinu územia vŕbovo-topoľové lužné lesy. Dunaj sa tu široko rozlieval a strácal rýchlosť. Unášaný materiál sa postupne ukladal, čím sa vytvoril rozsiahly nánosový kužeľ tvoriaci Podunajskú rovinu. Riečne usadeniny, tvorené najmä štrkopieskami, definujú charakter územia. V čase, kým ešte neboli vytvorené hrádze, sa Dunaj predieral cez vlastné náplavy, pričom premiestňoval svoje koryto vytvárajúc množstvo živých i mŕtvych ramien. Krajina sa pred zásahom ľudí neustále dynamicky menila. Jej súčasný vzhľad ovplyvnil človek, ktorý napriamil tok rieky Dunaj a postavil v blízkosti vodné dielo Gabčíkovo.

Lužné lesy

O to väčší význam má v súčasnosti chránené územie Ostrovné lúčky s jeho jedinečnou mozaikou lužných lesov, lesostepí, vodných a močiarnych spoločenstiev. Nájdeme tu prevažne mäkké lužné lesy s prevahou vŕbových porastov, kde-tu popretkávané priestormi suchších lesostepí, tvorených najmä rôznymi druhmi tráv. Postupne smerom ďalej od vodného toku prechádza mäkký lužný les do tvrdého jaseňovo-brestovo-dubového lužného lesa. Husté porasty mohutných stromov vytvárajú bezpečné prostredie na hniezdenie nášho najväčšieho dravca orliaka morského (Heliaeetus albicilla).

Vodné plochy

Ku charakteru územia patrí sústava dunajských ramien a umelých rôzne veľkých vodných plôch – štrkovísk, ktoré vznikli po ťažbe štrkopieskov. V ramenách sa vzácne vyskytuje exoticky vyzerajúca rastlina rezavka aloovitá (Stratiotes aloides), či mäsožravá bublinatka obyčajná (Utricularia vulgaris). Vodné plochy sú hniezdiskom kačice divej (Anas platyrhynchos), pestrofarebného rybárika riečneho (Alcedo atthis), ako lovisko ich využívajú rybáre, volavka popolavá (Ardea cinerea), kormorán veľký (Phalacrocorax carbo), či dokonca bocian čierny (Ciconia nigra). V celom území sa dá pozorovať činnosť bobra vodného (Castor fiber). Podzemné vody tejto oblasti majú vysokú kvalitu a vyhovujú na pitné účely. Kúpanie sa v Čunovských jazerách je zakázané (Malé jazero je v 2. stupni ochrany, Veľké jazero je v 4. stupni ochrany).

Ochrana prírody

Záchrana zvyškov lužných lesov, vzácnych lúk a vodných spoločenstiev, ktoré tu pretrvali, je z hľadiska ochrany prírody veľmi významná. Lokalita je vyhlásená za chránený areál Ostrovné lúčky a je súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000 ako územie európskeho významu Ostrovné lúčky. Zároveň sa nachádza v chránenom vtáčom území Dunajské luhy, čo dokazuje obrovský význam územia pre populácie rôznych druhov vtákov. Vďaka jedinečnosti mokraďových biotopov je taktiež súčasťou Ramsarskej lokality Dunajské luhy, ktorá je chránená v rámci Dohovoru o mokradiach majúcich medzinárodný význam predovšetkým ako biotopy vodného vtáctva.

Lesostepi

Lesostepi sú tvorené lúkami s občasnou prítomnosťou kríkov, pričom prevažuje hloh jednosemenný (Crataegus monogyna), svíb krvavý (Cornus sanguinea), dráč obyčajný (Berberis vulgaris) a drieň obyčajný (Cornus mas). Sú významné najmä výskytom vzácnych druhov orchideí (skupina vstavačovitých), ktoré tu rastú v bohatých populáciách - vstavač obyčajný (Orchis morio), vstavač vojenský (O. militaris), vstavač ploštičný (O. coriophora). Občas sa nájde vstavač počerný (Orchis ustulata) a ojedinele aj červenohlav ihlanovitý (Anacamptis pyramidalis). Na konci leta rozkvitá vzácny pokrut jesenný (Spiranthes spiralis). Pestrá mozaika Ostrovných lúčok poskytuje životný priestor všetkým štyrom druhom na Slovensku sa vyskytujúcich užoviek, dvom druhom jašteríc a väčšine druhov obojživelníkov. Staré stromy sú obľúbeným útočiskom netopierov.

Vplyv človeka

V mnohých častiach Ostrovných lúčok je vplyv človeka zrejmý. Typickým prostredím, s ktorým sa v okolí Čunova stretneme, sú polia. Predstavujú človekom najviac pozmenený kus krajiny. V minulosti sa v krajine striedali lúky, pasienky, polia a lesy. Dnes sa rozloha polí zvyšuje často na úkor pestrých prírodných území a na scelených veľkých lánoch na nížine sa pestuje najmä kukurica, repka olejná a obilie. Človek pretváral ramená, menil prirodzené lužné lesy na monokultúry šľachtených druhov drevín , vytváral ťažobné jamy – štrkoviská a budoval protipovodňové hrádze. Prirodzený vodný režim povrchových a podzemných vôd je výrazne ovplyvnený prevádzkou vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros a to najmä manipuláciou s vodou na stupni Čunovo.

Devínske jazero

Zaujímavým prírodným fenoménom je Devínske jazero, ktoré patrí k najlepšie zachovaným územiam v nive rieky Moravy. Nachádza sa na ľavom brehu rieky Morava, južne od obce Vysoká pri Morave. Záplavové územie tu má rozlohu až 12 km2 a šírka nivy od rieky po hrádzu tu dosahuje až 3 km, čo je na Slovensku unikát, pretože väčšina takýchto mokradí bola zničená reguláciou tokov a odvodnením. Počas záplav sa na Devínskom jazere vytvára tzv. fenomén riečneho jazera, ktorý zadržiava povodňové vody a pôsobí ako prirodzená ochrana širokého okolia pred záplavou.

Lúky

Dôležitou skupinou druhov na týchto lúkach sú trávy, z ktorých najčastejšie dominuje psiarka lúčna (Alopecurus pratensis). Porasty sú vysoké, s vysokou produkciou sena, vo väčšine kosené dva krát ročne. K typickým druhom týchto lúk patrí fialovo kvitnúci plamienok celistvolistý (Clematis integrifolia). Atraktívne kvety pripomínajú zvončeky a kvitnú začiatkom leta, ale aj na jeseň. Plodom plamienkov sú nažky s páperistými výrastkami ako pri poniklecoch. Typickým druhom je nenápadná pálčivka žilkatá (Cnidium dubium), ako aj graciola lekárska (Gratiola offcinalis).

Mŕtve rameno Šrek sa tiahne pozdĺž asfaltovej cesty. Je naplnené vodou počas celého roka. Oko návštevníka zaujme leknica žltá (Nuphar lutea), ktorej veľké a lesklé listy vidíme na vodnej hladine celoročne, žlté kvety iba počas leta. Mŕtve ramená sú často lemované porastami ostríc alebo trstiny.

Niva Moravy je významným hniezdiskom, zimoviskom aj miestom odpočinku počas sťahovania pre desaťtisíce vtákov. Ak máme šťastie, môžeme vidieť krúžiace orliaky morské (Haliaeetus albicilla) - ich snehobiele klinovité chvosty sa dajú pozorovať aj voľným okom. Ďalším druhom, ktorý sa dá dobre pozorovať aj bez ďalekohľadu, je haja červená (Milvus milvus) – má hlboko vykrojený chvost.

Počas obdobia studenej vojny nebolo možné do územia vstúpiť, bolo to umožnené iba poľnohospodárom, ktorí tu kosili lúky. Od roku 1990 je Devínske jazero prístupné verejnosti a zároveň chránené. V nive Moravy a Dyje sa nachádza najväčší komplex zaplavovaných lúk v strednej Európe. Vznik týchto lúk v alúviách nížinných riek je výsledkom činnosti záplav a udržateľného využívania človekom. Sú rozšírené v teplých a relatívne suchých oblastiach a vyskytujú sa v nich druhy schopné tolerovať ako dlhodobé záplavy, tak aj sucho v období bez záplav.

Lúky poskytujú stanovište a významný zdroj potravy pre širokú paletu vtáčích druhov. Medzi typické druhy, ktoré tu hniezdia, patrí napr. hvizdák veľký (Numenius arquata). Zo zaplavených lúk nivy Moravy sa často ozývajú kŕdle husí. V zimnom období sa tu zdržujú obrovské kŕdle severských populácií, ktoré tvoria hus divá (Anser anser), hus bieločelá (Anser albifrons) i hus siatinná (Anser fabalis). Hus divá sa tu vyskytuje aj v lete.

Bývalá rezervácia Dolný les sa nachádza v blízkosti Vysokej pri Morave a slúži na ochranu pravidelne zaplavovaného mäkkého lužného lesa. Tvoria ho najmä domáce vŕbovo-topoľové porasty (vŕba biela, vŕba krehká, topoľ biely a topoľ čierny). Sú to dreviny s tzv. mäkkým drevom. Odborne sa nazývajú vŕbovo-topoľové nížinné lužné lesy.

Devínska Kobyla

Devínska Kobyla je malokarpatský vrch v Bratislave, lokalizovaný medzi mestskými časťami Devín, Devínska Nová Ves a Dúbravka. S výškou 514 m n. m. ide o najvyšší bod Devínskych Karpát a Bratislavy. Veľmi populárnou, paleontologicky i geologicky významnou lokalitou na Devínskej Kobyle je Sandberg - piesočná terasa a pozostatok treťohorného morského útesu s náleziskami skamenelín. Devínska Kobyla je v súčasnosti chránená ako prírodná rezervácia s rozlohou 652 ha a je súčasťou európskej sústavy chránených území Natura 2000 ako územie európskeho významu Devínska Kobyla.

Význam pastvy pre zachovanie vzácnych druhov

Na Devínskej Kobyle vládnu podmienky podobné stepiam južnej a juhovýchodnej Európy a na ich udržanie je potrebná pastva. Od 60-tych rokov 20. storočia sme už na Devínskej Kobyle stratili takmer dve tretiny rozlohy stepných biotopov. Boli zalesnené, alebo zarástli náletovými kríkmi a drevinami, pretože sa tu prestalo pásť. Pastva kozami opäť začala v roku 2013. Obnova tradičnej pastvy je kľúčovou podmienkou zachovania vzácnych stepných biotopov v území.

Slnečné, teplé stanovištia, kde je v letnom období nedostatok pôdnej vlahy, sa nazývajú xerotermy. Také sú aj južné a juhozápadné svahy Devínskej Kobyly. Sú druhovo mimoriadne bohaté. Poskytujú životný priestor vzácnym a ohrozeným orchideám. Zaznamenaných bolo až 26 druhov, z toho jazýčkovec jadranský (Himantoglossum adriaticum) je druh európskeho významu. Hmyzovník včelovitý (Ophrys apifera) je na Slovensku vzácny. Hmyzovníky svojimi kvetmi napodobujú vzhľad samičiek svojich hmyzích opeľovačov. Jasenec biely (Dictamnus albus) má aromatické ružové kvety s tmavo-fialovou žilnatinou so škoricovo-citrónovou vôňou. Je mohutný, môže mať výšku až jeden meter. Zvlášť za horúceho dňa sa silice z jeho stonky a listov intenzívne vyparujú.

Zo strmých pieskových terás pod Sandbergom môžete vidieť v lete vyletovať pestrofarebné vtáky – včeláriky zlaté (Merops apiaster), ktoré si v kolmých stenách vyhrabávajú až meter dlhé nory. Na zimu odlietajú do tropických oblastí Afriky.

Rastliny Devínskej Kobyly

Lesy pokrývajú väčšinu územia, nájdeme tu hlavne dubovo-hrabové lesy a bukové lesy, na strmých svahoch teplomilné dubové lesy, v roklinách sutinové lesy. Sú rozmanité, bohaté na rôzne druhy drevín a bylín. Na jar ich doslova zaplavia kvety snežienky jarnej (Galanthus nivalis), chochlačky dutej (Corydalis cava), pečeňovníka trojlaločného (Hepatica nobilis), veternice iskerníkovitej (Anemone ranunculoides), i ďalších druhov. V častiach lesa s dostatkom svetla možno nájsť aj pôvodný stredomorský druh smyrnium prerastenolisté (Smyrnium perfoliatum).

Živočíchy Devínskej Kobyly

Z lesných chrobákov môžeme vidieť roháča obyčajného (Lucanus cervus) alebo fuzáča veľkého (Cerambyx cerdo). Devínska Kobyla je „rajom“ motýľov. Zaznamenala sa tu doteraz takmer polovica všetkých druhov motýľov Slovenska. Modráčik rozchodníkový (Scolitantides orion) je typický druh na tejto lokalite viazaný na skalné prostredie lomov a suché stráne.

Nesprístupnené jaskyne, ako Medzivrstvová jaskyňa či Abrázna jaskyňa, si zasluhujú pozornosť z dôvodu zimovania netopierov. Najčastejší druh netopiera na zimoviskách Devínskej Kobyly je uchaňa čierna (Barbastella barbastellus).