Ekohliadka

Leto sa pomaly chýlilo ku koncu.
Emil, Tola a Pola sedeli na pláži a užívali si posledné slnečné dni. Zahrabávali si labky do piesku, hrajúc sa na morské panny. Pri presýpaní piesku neustále nachádzali nejaké „poklady“.

„Ó! Pozri, vrchnák!“ zvolal radostne Emil, vystrelil vrchnák do výšky a zamieril na nový chvost morskej panny Toly. Netrvalo dlho a Tola našla starú lopatku. Zrazu ňou začala poklepávať rybí chvost svojho kamaráta.
„Teraz už nevyjdeš. Zostaneš na pláži už navždy! Zamurovala som ťa!“ vtipkovala.

„Och, čo to, to nie!“ Emil chcel ukázať, že aj silno popritláčané nohy sa dajú spod piesku ľahko uvoľniť, podskočil a rýchlo sa vrhol na Tolu, aby ju pošteklil. Tá sa rýchlo odhrabala a začala bežať.

„Nedobehneš ma!“ volala.

„Určite ťa chytím! Uvidíš!“ Psík radostne preskakoval cez kôpky na pláži a bol čoraz bližšie k mačičke. Už-už sa chystal, že ju dolapí, keď tu zrazu narazil na niečo tvrdé a… bum! Natiahol sa, aký bol dlhý.

„Au, au, auuu! Čo to bolo?!“ skríkol vyplašene. „To bolelo!“

Emilova labka skončila v prázdnej plechovke od orieškov. Chvíľu trvalo, kým si Emil uvoľnil našťastie len trochu doškriabanú labku. „Bodaj ho! Musia tu všetci po sebe nechávať smeti? Táto pláž je tuším jedno veľké smetisko! Vrchnák, lopatka a teraz tá konzerva!“ Emil mal už dosť všetkých malých a veľkých predmetov povaľujúcich sa po pláži. Krívajúc sa pomaly vracal k sove.

Pomalou chôdzou podišiel k Pole. Už sa išiel pokojne uložiť, keď tu zrazu sova chytila Emila a Tolu za labky a potiahla ich smerom nadol.

„Preč! Príšera!“ zvolala.

Ňufáčiky priateľov pristáli na piesku. Hoci mali oči plné piesku, rýchlo zodvihli hlavy a zadívali sa smerom, z ktorého prichádzala údajná príšera. Pola mala pravdu! Príšera naozaj existovala! A blížila sa priamo k nim. Niečo, čo pripomínalo tuleňa, vtáka a chobotnicu zároveň sa pomaly vynáralo z morských hlbín.

„Utekajme!“ zašepkala Tola, ale na útek bolo už neskoro. Príšera bola už príliš blízko.

Keď bola príšera vzdialená sotva na niekoľko krokov od priateľov, Pola a Emil vyskočili z piesku a začali strašne kričať, trepotajúc krídlami a labkami.

„Aaaaa!!! Nepribližuj sa!!! Nechaj nás na pokoji!!! Aaaaaa!“

Vyzerali trocha smiešne, pretože piesok im zalepil oči a tie len sotva otvárali.

Neuveríte, čo sa stalo! Keď príšera videla kričiacu trojicu, zrazu postála. Namiesto toho, aby šibala chvostom a chrlila oheň sťaby drak, zvesila hlavu a zastonala.

„Pomôžte mi, prosím… Ja nie som žiadna príšera…“

Kamaráti ale hneď nezačuli prosbu o pomoc. Keď si uvedomili, že im príšera nechce ublížiť, prestali kričať a prekvapene na seba pozreli. Vtedy k nim konečne dorazili slová tohto zvláštneho morského tvora.

„Nie si príšera? Kto potom si?“ spýtali sa neisto obra, ktorý sa ocitol na pláži. Čo si počať s príšerou, ktorá nechce urobiť nič zlé?

„Volám sa Klára a som tulenie dievča. Potrebujem vašu pomoc, preto som priplávala až k pevnine.“ Klára sa priblížila o niekoľko krokov a potichu začala rozprávať svoj príbeh. „Pred niekoľkými dňami, keď som lovila ryby, som natrafila na niečo veľmi zvláštne. To niečo sa mi zaseklo na krku a nechce zísť dolu. Nemôžem chytať ryby, pretože ma vidia a počujú skôr, ako k nim doplávam. Navyše nemôžem hovoriť, lebo ma to škrtí. Môžete mi pomôcť?“

Hneď ako Klára vyrozprávala svoj príbeh, všetko bolo jasné. To, čoho sa Pola, Tola a Emil tak naľakali, nebol žiadny strašidelný zobák vtáka. Bol to nejaký kus plastu zachytený na Klárinom krku. Zblízka to vyzeralo ako švajčiarsky syr, ale v skutočnosti to boli plastové držiaky určené na prenášanie niekoľkých plechoviek alebo fliaš.

„Úbohá Klára!“ vyhŕkla Tola, „jasné, že ti pomôžeme!“ Nato Tola, Pola a Emil ihneď vyslobodili Kláru z pasce, do ktorej sa chytila.

Tulene nemajú rady spoločnosť iných zvierat. Hoci bola Klára veľmi vďačná za pomoc, objala ich a rýchlo zmizla vo vlnách Baltského mora, mávajúc z diaľky chvostom na znak vďaky.

Príbeh Kláry kamarátov veľmi vzal.

„Musíme niečo urobiť,“ povedala Pola rozhodne. „Nemôžeme predsa dopustiť, aby sa smeti dostávali do vody a aby sa nimi úbohé zvieratá dusili alebo nemohli plávať.“

„Máš pravdu,“ súhlasil Emil. „Keď budeme všetci namiesto separovania bezhlavo znečisťovať prírodu, bude to katastrofa.“

„Ale čo môžeme urobiť?“ začali sa zamýšľať kamaráti.

„Mám nápad!“ povedala Pola a vyrazila domov.

Celú noc kamaráti maľovali, kreslili, vystrihovali, vyrezávali a niečo lepili. V noci, keď ešte všetci spali, všetci traja vyrazili na pláž. Niečo rozmiestňovali a lepili. Čo to bolo? To dovolenkári zistili hneď za úsvitu.

Zelený – sklo, modrý – papier;
Chceš byť členom ekohliadky?
Tak nám pomôž a zapoj svoje ruky či labky!

Žltý je plast, hnedý bio;
S ekohliadkou poď do toho smelo!

Na všetkých informačných tabuliach viseli plagáty s heslami, ktoré kamaráti vymýšľali cez noc. Na každom bolo označené, kam treba vhadzovať jednotlivé druhy odpadkov. Kamaráti oslovovali deti, aby sa pridali k ekohliadke. Všetkých záujemcov pozvali na stretnutie. To však nebolo všetko. Každých sto metrov sa nachádzali smetné koše v piatich rôznych farbách!

Na žltom koši bol prilepený obrázok s plastovou fľašou a hliníkovou plechovkou. Na zelenom koši – sklenená fľaša. Na modrý Pola nakreslila časopis symbolizujúci papier. Na hnedý nakreslili banánovú šupku a na čierny dali nápis „iné”. Každý, kto prišiel na pláž a videl oznamy, sa čudoval, ale aj s uznaním prikyvoval.

Presne napoludnie sa konalo stretnutie ekohliadky. Tola, Pola a Emil rozdali všetkým deťom oranžové šatky a píšťalky. Ekohliadka mala dohliadať na poriadok na pláži. Keby niekto z ekohliadky postrehol, že sa turisti správajú nevhodne a zakopávajú smeti alebo ich vhadzujú do nesprávneho koša, mal zapískať a upozorniť na problém alebo vysvetliť, prečo je triedenie odpadu také dôležité.

To bol ale deň! Každých päť minút bolo na pláži počuť zvuk píšťalky.

„Haló, haló! Keď zakopete do piesku ohryzok, určite tu jabloň nevyrastie. Vhoďte ho, prosím vás, do bio odpadu“ kričala štvorročná veverička na medvedíka, ktorý sa chcel zbaviť zvyškov jablka.

„Haló, pani! Kôš nie je z magnetu. Sám nepritiahne hliníkové vrchnáky. Vrchnáky vhoďte do žltého smetiaka!“ usmerňoval Emil hneď, ako si všimol, že niekomu pri skladaní deky vypadli vrchnáky, pričom sa tváril, že si to nevšimol.

„Hej, hej! Taška predsa nie je ryba, rybkám v mori ju netreba!“ volala srnka, keď videla, ako dve deti chytajú ryby do plastovej tašky a keď sa im roztrhla, hodili ju do vody a chceli sa vrátiť na pláž.

Ekohliadka celý deň vyhrabávala aj smeti, ktoré na pláži zostali za posledné dni. Dospelí pri pohľade na celú situáciu nevychádzali z údivu. Takí malí a také zmätky narobia! Každú chvíľu pískajú ako keby nemohli sami v tichosti upratovať. Na konci dňa, keď bola pláž čistá, však všetci tlieskali a gratulovali ekohliadke.

„Dobrá práca!“ kričali dokonca aj tí, ktorí ešte deň predtým nechávali na pláži ľahostajne slamky, vreckovky alebo kôstky.

Členovia ekohliadky boli na seba hrdí. Celá družina dobrovoľníkov sa nevedela dočkať toho, až príde smetiarske auto a jeho tím uvidí, koľko smetí roztriedili. Čakali do večera. Keď zazreli svetelný signál smetiarskeho auta, od radosti podskočili. Boli si istí, že ich čaká pochvala. Môžete si predstaviť, ako sa cítili, keď pán smetiar Medvecký podišiel ku košu s plastmi, pozrel sa dovnútra a zakričal na kolegu:

„Zmiešaný odpad. Berieme!“

Vzápätí dvihol kryt nádoby so sklom a papierom a zakričal to isté.

„Zmiešaný odpad! Berieme!“

„Čo!? Ako to?“ vyhŕkol Emil nervózne, keď to videl. Aký zmiešaný?

My celý deň triedime smeti a vy ich zbierate naraz ako zmiešaný odpad? Tu je predsa jasne viditeľný nápis „modrý: papier, žltý: plast“.

Ale nepokračoval, lebo pán Medvecký otvoril pred Emilom zelený kôš so sklom a spýtal sa:

„A okuliare a mastný sklenený pohár v tom koši vidíš?“

„No, vidím… Ale okuliare a pohár sú predsa zo skla.“

„Ha, to áno, ale znečistený pohár sa nemôže sa vyhadzovať do nádoby so sklom. Okuliare a keramiku, teda taniere a šálky, ale ani znečistené sklo nevhadzujeme do nádoby so sklom.“

Vzápätí vzal pán Medvecký modrý smetiak s papierom.

„Tu bude určite všetko v poriadku!“ zapišťal ježko, ktorý až dvakrát kontroloval, či do škatule niekto nevhadzuje plastové alebo sklenené obaly.

„A použitú hygienickú vreckovku a mastný papier od ryby vidíte?“

„To áno, ale… je to predsa papier…“ podotkol ježko.

„Môže to byť papier, ale mastné papiere nemôžeme hádzať do koša s papierom. Mastný papier znečisťuje ostatné papiere a sťažuje recykláciu. Papier musí byť čistý!“

Pri pohľade na smutné tváre kamarátov z ekohliadky pán Medvecký zmenil tón hlasu.

„Počujte, to je super, že ste urobili prvý krok a začali ste odpad triediť. Teraz vám pomôžem posunúť sa o krôčik vpred. Ukážem vám všetkým, ako sa má správne triediť odpad. Len dobre rozdelené odpadky sa dajú opätovne využiť. Viem, že to vyzerá komplikovane, ale sami zistíte, že to tak nie je. A spolu určite prídeme na to, ako naučiť triediť odpad aj ostatných.“

Celá skupinka sa spolu presunula domov.

V noci opäť všetci pracovali. Niektorí strihali, iní maľovali, ostatní prinášali a vynášali koše. Na každý smetný kôš napísali a namaľovali rôzne heslá, ktoré upozorňovali na to, čo sa do koša nesmie hádzať a čo nové môže vzniknúť z odpadu, ktorý sme vyhodili.

Nasledujúci deň sa Emil zastavil pri jednom z košov a vybuchol do smiechu.
Heslo na modrom koši bolo jeho dielom!

Čo myslíte, čo vtipné tam napísal? Možno sa aj vy pripojíte k ekohliadke a u vás doma, v škôlke alebo na ihrisku zorganizujete ekosmetiaky. Skúste dobre porozmýšľať skôr, ako niečo vyhodíte – hoci aj do špeciálneho farebného koša. Určite máte nápady, ako inak by ste „odpad“ ešte mohli využiť.

 

Späť na ďalšie príbehy

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

Vypočuť si ho môžete TU.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.