Lúčny orchester

Bolo už leto. Tola, Pola a Emil išli za svojimi kamarátkami Jankou, Julkou a Jarmilkou. Chystali sa na krásny králičí ranč na vidieku. Dôvod ich návštevy bol jasný. Tri sestry zavolali Tolu, Polu a Emila, aby im pomohli objasniť ekozáhadu. Bolo to však tajomstvo. Keď prišla králičia mamička na terasu, všetci šiesti stíchli a predstierali, ako sa kochajú pohľadom na okolité polia a lesy.

„Och, vidím, že sa vám tu páči,“ povedala veselo mamička nesúc rebarborový koláč. „Kedysi dávno bola na našom pozemku pustatina. Celkom zanedbané lúky plné byliniek, trávy a nepotrebnej buriny. Nikto sa o toto územie nezaujímal!“ nalievala čaj a pokračovala. „Bolo tu veľa lúčnych koníkov, kobyliek, komárov a inej hávede.“

„Mami, nehovor takto o hmyze!“ prerušila ju Janka.

„Vieš predsa, že všetok hmyz je veľmi užitočný,“ zopakovala Julka. Aby ste vedeli, Julka, jej dve sestry a traja poľskí kamaráti patrili do ekohliadky.

„Och, nepreháňajte!“ pokrčila plecami mamička, nezaujímajúc sa o názor svojich dcér. „Všetci susedia si mysleli, že zúrodnenie tohto územia nám bude trvať veky. Jeden z nich, Jožko, hovoril, že to, čo robíme nie je vôbec priateľské k prírode. Tento pastiersky pes je čudný, jeho priateľmi sú ovce a kozy. Stále hovorí, že mu pomáhajú starať sa o lúku a polia. Neviem si predstaviť, ako? Ja si myslím, že tam robia akurát samé oslavy a koncerty. Ale znejú poriadne falošne,“ frflala mamička.

Potom však pokračovala v rozprávaní: „Hneď, ako sme uvideli tento pozemok, otecko vedel, že to bude skvelé miesto pre našu budúcu rodinu. Za rok všetko pooral a zrovnal. Vytrhal burinu, pohnojil a vyhubil všetkých škodcov!“

„Mami!“ sestry upozornili mamičku na nevhodný slovník.

„Ale choďte! Buďte rady, že sedíte na terase bez toho, aby na vás útočil dotieravý hmyz!“ Mamička nerušene pokračovala vo svojom rozprávaní. „V krátkom čase sme pripravili naše tri krásne polia. Každé pre jednu z vás. Mrkvové pre Janku, kukuričné pre Julku a kapustové pre Jarmilku. Pozrite sa, využili sme každý malý kúsok zeme. Otecko nenechal ani najmenšiu časť nevyužitú. Napokon, každý meter sa počíta.“

Keď to dopovedala, zamávala na otecka, ktorý práve končil večerné polievanie políčok dažďovou vodou. Miloval svoj pozemok. Využíval všetky technické novinky, ktoré sa objavili, aby mal čo najväčšiu úrodu.

„Najedzte sa a oddýchnite si. Zajtra vám dievčatá ukážu náš pozemok. Všimla som si, že máte vyriešiť nejakú tajnú úlohu!” smiala sa mamička a odišla nerušene počúvať Beethovena. Mamička milovala  klasickú hudbu.

Keď sa navečerali, kamaráti odišli do hosťovskej izby. Polovicu noci zvieratká diskutovali o niečom dôležitom. Mamička a otecko však nepočuli, o čom bola reč.

„Drahá, upokoj sa. Dobre, že majú svoje nápady a úlohy, ktoré chcú riešiť. Nerušme ich. Deti rady robia veci samy. Najviac sa naučia zo svojich vlastných skúseností,“ upokojoval otecko mamičku.

Nasledujúci deň, napriek nočným debatám, vstali všetci šiesti už na úsvite. „Mami, ideme na pole. Ukážeme Tole, Emilovi a Pole naše záhony. Vrátime sa na večeru.“ „Príjemnú zábavu!“ súhlasila mamička.

Zvieratká vyrazili na mrkvové pole. O chvíľu sa ocitli na tajnom mieste, o ktorom sa v noci rozprávali. „Stop!“ zašepkala jedna zo sestier. „Sme na mieste. Pšt…ticho! Zohnite sa. Bude lepšie, ak nás neuvidia,“ dodala a všetci šiesti sa skryli za mrkvový záhon. Keď Tola, Pola a Emil sklonili svoje hlavy, objavili krásneho pestrofarebného motýľa. –„To je babôčka admirálska. Tento motýľ je naozaj dôležitý, pretože keď zbiera nektár, opeľuje kvety.“

Motýľ, ktorého sledovali, sa však nesprával celkom normálne. Krásna Rusalka nahlas rozprávala a pohybovala nejakou paličkou, lietajúc z jednej mrkvy na druhú.„Čo len budem robiť, čo len budem robiť… Nikto tu nie je… Jednoducho nikto tu nie je!“ Rusalka pozerala vpravo a vľavo a po chvíli to celé opakovala… „Čo len budem robiť, čo len budem robiť… Nikto…“

„Vidíte?“ opýtala sa nežne Julka, „už sú to dva dni. Predtým sa Rusalka správala normálne, bola usilovná, čistila, upravovala veci, hľadala kvety… hoci ich veľa nebolo. Rusalka sa na našom poli stratila. Pre našu ekohliadku to bola veľká udalosť, pretože na našom poli je veľmi málo hmyzu. Už dva dni nerobí naša motýlia dáma nič iné, iba plače. Vzlyká a opakuje, že tu nikto nie je…“

„Pýtali ste sa, koho hľadá?“ opýtala sa Tola.

„Nuž, nie… ona nevie, že sme tu… báli sme sa, že ju vystrašíme a odletí preč,“ pripustili tri sestry.

„Myslím si, že ak niekto potrebuje pomoc, musíš mu ukázať, že si pripravený pomôcť a neskrývať sa za kríkmi. Dobre, ja sa teda opýtam”… Tola nečakala na odpoveď kamarátov z ekohliadky a vyskočila z mrkvového záhonu.

„Ahoj Rusalka! Počula som tvoj plač a pomyslela som si, že azda potrebuješ pomôcť,“ povedala Tola milo a jemne. „O! Ahoj!“ odpovedala Rusalka prekvapene. „Chceš mi pomôcť?“ opýtala sa Rusalka.

„Áno! Pravdupovediac, nie iba ja, ale celá ekohliadka,“ priznala sa Tola nadšene a ukázala na priateľov ukrytých za mrkvovým záhonom.

„Och, zlatíčka!“ Rusalka zažiarila a objala Tolin nos, „och, ako dobre, že ste tu! Možno môžete zachrániť lúčny orchester!“

„Orchester? Pani Rusalka, povedzte mi, prosím, pokojne, čo sa tu stalo?“ pýtala sa Julka.

„Och… ach… áno… áno, áno…“ plietla Rusalka, „poviem! Nešťastie! Skutočné nešťastie! Môj orchester tu nie je. Nikto neprišiel…“„Ale aký orchester?“ pýtala sa zvedavo Tola.„Tak teda, čo sú orchestre? Nepoznáte žiadny?“ pýtala sa motýlia dáma. Keď videla, že zvieratká ani netušia, o čom hovorí, rozhodla sa odpovedať.

„Bola to tradícia po generácie. Začiatkom leta sa na vybranej lúke stretával hmyz zo všetkých okolitých lúk. Všetci sme spoločne koncertovali, hrali sme Ódu na radosť od svetoznámeho skladateľa Ludwiga van Beethovena. Som z dirigentskej rodiny. Moja mama, stará mama a prastará mama vždy dirigovali orchester. Každý rok sa koncert uskutoční na inom mieste. Každý rok vie nová generácia hmyzu, že musí prísť na vybrané miesto. „Nová generácia?“ opýtala sa Tola neisto. „Viete, my sme krátko žijúci hmyz. Ja žijem rok, ale veľa chrobákov, včiel a kobyliek žije iba pár týždňov alebo mesiacov. Každý rok podporia tradíciu deti umelcov a prídu na vybranú lúku. Moja prapraprastará mama vytvorila pred rokmi mapu okolitých lúk, kde sa mali konať koncerty orchestra. Každá generácia presne vedela, kam príde v danom roku. V deň koncertu sme hrali na zvončeky, mätové listy a bodliaky. Lúčne koníky a kobylky si treli svoje krídelká, modlivka hrala na husliach, okáň hruškový, ako náš najväčší motýľ, spieval… a lajniak pravidelne udieral činelami… trošku ďalej od orchestra, aby ho nebolo cítiť,“ zasmiala sa pani Rusalka. „Ale dnes tu nikto nie je. Neviem, čo sa stalo. Vystúpenie je o týždeň a ja som tu jediná.“

„Možno zabudli… Jar bola taká teplá, horúca… Možno zbierajú nektár z kvetov alebo si robia nejaké zásoby, ale stále ešte prídu?“ povedala Pola neisto.

„Možno si sa pomýlila a si na nesprávnom mieste?“ povedal Emil neisto.

„Ja?“

„Hovorila si, že koncert býva vždy na lúke a ja tu nevidím žiadnu lúku,“ priznal psík hľadiac vôkol seba. „Nie sú tu žiadne maky, nevädze, zvončeky alebo púpavy…, všade sú iba polia s mrkvou, kukuricou a kapustou… polia našich kamarátov.“

V tej chvíli si Rusalka uvedomila, že Emil má pravdu. Lúka, ktorú zakreslila na orchestrálnej mape jej prapraprababička, už neexistovala. Lúka, ktorá dávala život nielen rôznym druhom tráv, byliniek, viniču a kvetom, ale poskytovala aj tieň a úkryt stovkám živočíchov, bola rozoraná a premenená na pole.

„Och, ja úbohá!“ zalomila rukami Rusalka. „Čo budem teraz robiť?“Na chvíľu ostalo ticho. Ako uskutočniť orchester na lúke, ktorá už neexistuje? Potom si všetky králičie sestry uvedomili, že z pozemku svojho suseda Jožka stále počujú podivné zvuky. Možno je tam zvyšok Rusalkinho orchestra! Janka, Julka a Jarmilka by mali v takejto situácii spolu so svojimi kamarátmi z ekohliadky zasiahnuť! Nanešťastie králičí rodičia neboli s Jožkom dobrí priatelia! Preto začali pripravovať bojový plán. Rozhodli sa obzrieť si jeho pozemok v noci, aby sa presvedčili, aké oslavy tam robí?! Svojej novej priateľke Rusalke sľúbili, že jej pomôžu!

Naši kamaráti si nastavili budík, aby nezmeškali nočnú akciu. Ale tentokrát mamička zatvorila dvere na terasu. Museli vymyslieť náhradný plán, ako sa dostať nepozorovane z domu. Z posteľnej bielizne si zhotovili lano a spustili sa po ňom cez horné okno.Len čo zliezli, bežali smerom k Jožkovi, sprevádzaní podivnými zvukmi. Keď tam všetci dorazili a nakukli cez plot, uvideli len pokojne sa pasúce a odpočívajúce stádo oviec a kôz!

„To je zvláštne, zabrechal Emil,“ že by ony? „Ale nieee, to my nieee, my sme tu len na návšteve – vysvetľovali im kľudne prežúvavce, keď zdvihli hlavy od svojej neskorej večere. Kamaráti sa teda poriadne rozhliadli po lúke. Vtedy šestica kamarátov zbadala všetkých členov orchestra! Snažili sa cvičiť, ale bez Rusalkinho dirigovania to znelo naozaj falošne. Ako nevydarená oslava!

Ako obvykle, Emil nemohol iba stáť a pozerať sa! Skočil medzi členov orchestra a opýtal sa pred všetkými:

„Prečo cvičíte tu? Prečo nie ste na lúke dohodnutej podľa vašej mapy?” Všetci vyjavene pozerali. Ako môže niekto celkom cudzí vedieť o ich predstavení?! Chvíľu len ticho stáli, kým vystúpila modlivka Anna. Uvedomila si, že nestíhajú nacvičovať a stále im chýba dirigent! Možno títo cudzinci vedia niečo viac.

Anna začala hovoriť, čo sa stalo: „Na začiatku sme išli podľa mapy, ale na prvom mieste už nebola žiadna lúka. Boli sme zmätení. Ovčiarsky pes Jožko nás tam zbadal bezradne postávať. Prišiel k nám a povedal, že môžeme prísť k nemu. Jožko nám ukázal svoju lúku plnú kvetov. Boli sme šťastní! A tak sme sa ocitli tu. Potom sme si uvedomili, že vlastne nemáme dirigenta. Dlho sme ho hľadali, ale márne. Rozhodli sme sa cvičiť aj bez neho a dúfali sme, že nás nájde podľa týchto falošných tónov.“

Janka, Julka a Jarmilka sa ukrývali za svojimi tromi poľskými kamarátmi. Nechceli, aby ich sused Jožko uvidel. Hanbili sa, lebo si uvedomili, aké dobré je používať prírodný spôsob, ak chcete mať zdravú krajinu plnú rozmanitých nádherných kvetov. Julka pošepkala Tole do ucha, že môžu pomôcť priniesť ich dirigenta. Kým šepkala, Jožko si ju všimol a nahlas povedal: „Och, ahojte susedky! Rád vás tu vidím!“

Janka, Julka a Jarmilka si v tej chvíli uvedomili, že Jožko vôbec nie je taký čudný sused! Pekne mu preto odzdravili a ospravedlnili sa, že boli predtým také nezdvorilé.Jožko im ponúkol pohostenie a potom spoločne prerozprávali zvyšok noci o tom, ako sa starať o krajinu. Jožko ako správny pastiersky pes im povedal o svojej spolupráci s ovcami a kozami. „Živia sa trávou a zároveň mi pomáhajú v období kosenia. Správne spásanie a kosenie pomáha udržiavať lúky zdravé a plné pestrých a voňavých kvetov. Zároveň je tu dosť miesta a potravy pre množstvo hmyzu. Pokosenú trávu potom usuším na zimu a darujem mojim priateľom a susedom.“

Keď vyšlo slnko, všetci kamaráti si uvedomili, že je už ráno! Ekohliadka súhlasila, že prinesú strateného dirigenta a pomôžu pripraviť predstavenie. Janka, Julka a Jarmilka sa po nočnom rozhovore s Jožkom rozhodli pohovoriť si so svojimi rodičmi. Ale ako? Pola ich započula a dostala úžasný nápad!

„Vaša mamička miluje klasickú hudbu, však?“ Janka, Julka a Jarmilka odpovedali: „Áno.“„A tento orchester bude mať predstavenie, však? Dievčatá?“ Opäť spoločne odpovedali: „Áno!“„Tak čo keby sme pozvali vašu mamičku a otecka na toto úžasné predstavenie a zároveň na návštevu zdravej lúky?“ Dievčatá opäť šťastne zakričali: „Áno!“

Kamaráti priniesli Rusalku na Jožkovu lúku a celý orchester začal nacvičovať spoločne. Pri Rusalkinom vedení znela zrazu hudba pekne a harmonicky. Celá ekohliadka pomohla všetko pripraviť. Dokonca aj peknú pozvánku pre celé okolie a špeciálne pre svojich rodičov. Všetko bolo pripravené, len dievčatá boli trochu nervózne, čo na to povedia ich rodičia.

Keď rodičia prišli, vyzerali trochu zmätene. Predstavenie klasickej hudby mamičku uchvátilo! Otecko zas žasol nad Jožkovou peknou a zdravou lúkou! Po predstavení bežali Janka, Julka a Jarmilka k svojim rodičom a chceli s nimi hovoriť. Keď k nim dobehli, našli ich už v družnom rozhovore s Jožkom! Otecko napokon uznal, že je pekné mať dobrých pomocníkov! A tiež, ako je dôležité mať zdravú pôdu. Vďaka predstaveniu sa otecko rozhodol pre skutočných nových pomocníkov namiesto drahých technológií. Tak bude mať nielen viac času na rodinu, ale aj zdravú pôdu plnú nádherných kvetov! A čo na to mamička? „Dúfam, že budúci rok budeme mať predstavenie na našej lúke!“

Janka, Julka a Jarmilka boli teraz naozaj šťastné a vďačné. Celá ekohliadka si nemohla predstaviť lepší koniec!

 

Späť na ďalšie príbehy

 

Príbeh si môžete prečítať aj v češtine, poľštine a angličtine.

 

Vypočuť si ho môžete TU.

Knihu, ktorej príbehy vám postupne predstavujeme, sme vytvorili vďaka podpore z programu Visegrad Fund a spolupráci s organizáciami: Fundacja CultureLab z Poľska a Lipka – školské zařízení pro environmentální vzdělávání z Českej republiky.