Aké by to bolo, keby učitelia znovu radi chodili do školy
Byť učiteľom kedysi znamenalo určitú formu prestíže. V minulosti si pedagógov vážila nielen spoločnosť, ale aj samotní žiaci. Dnes už táto profesia rozhodne nepatrí k tým vysnívaným. Učebné plány sú preplnené nielen vo Švajčiarsku, administratívne nároky sa zvyšujú, triedy sú heterogénne a nároky rodičov sa neustále zvyšujú, dôsledkom čoho sú mnohí učitelia frustrovaní a demotivovaní.
Dnešnú školu by sme mohli prirovnať ku stavenisku. Všetci si pritom uvedomujeme, že sa v školstve musí niečo nevyhnutne zmeniť. Neustále snahy o reformy sa však stretávajú len s čiastočným úspechom. Táto snaha prispôsobiť školu potrebám súčasnosti však prichádza zvonka. Pokiaľ však chceme niečo skutočne zmeniť, je nevyhnutné, aby zmena prišla zvnútra – a teda od samotných učiteľov. Je načase, aby sa učitelia mohli vo svojej práci sústrediť na to najdôležitejšie, a tým je príprava detí na budúcnosť.
Keď sa pozrieme bližšie na predstavu o „dobrých“ učiteľoch, zistíme, že musia mať nadľudské vlastnosti. Mali by ovládať jazyky, matematiku, šport a mať znalosti z odborných predmetov. Zároveň sa predpokladá, že budú držať tempo s vývojom a svoje poznatky budú neustále aktualizovať podľa najnovších objavov či trendov. Očakáva sa od nich, že učivo budú žiakom prezentovať nielen príťažlivo ale aj vo vhodnej forme, prispôsobenej individualite detí. Popri tom všetkom sa predpokladá, že budú neustále v strehu dozerať na 20 či viac detí s ideálnou dávkou autority. Okrem toho majú dbať aj na budovanie sociálnych vzťahov v kolektíve a vystupovať ako emocionálne stabilné osoby.
Pokiaľ sa toto všetko ja ako pedagóg rozhodnem dosiahnuť, v triede mi už neostane žiaden priestor na to, aby som bol proste len „človekom“. Stávam sa vrcholovým športovcom, ktorý musí podávať nadľudský výkon, a nesmie si pripustiť žiadne chyby či zlyhania. Pri takejto snahe si človek jedného dňa uvedomí, že z toho všetkého prestáva mať jednoducho radosť.
Je všeobecne známe, že deti sa učia od svojich vzorov. Uvedomujeme si však, čo to znamená, keď sú učitelia pod obrovským tlakom na výkon, nemôžu robiť chyby a musia všetko vedieť? Ako majú mať deti v takomto prostredí radosť z učenia a ako sa v nich má vyvinúť zdravá vôľa podávať výkon?
John Hattie, profesor na Univerzite v Melborne, publikoval výsledky svojej práce, ktoré dokazujú, že učitelia majú enormný vplyv na úspech žiakov vo výučbe. Tvrdí, že forma učenia nie je taká dôležitá, ako funkčný vzťah medzi učiteľom a dieťaťom. Ako veľa času však denne venujeme tomu, aby sme si so žiakmi vybudovali skutočný vzťah? Ako často sa dokážeme pozrieť na učenie očami detí?
**Článok poukazujúci na výsledky práce prof. Hattie, si môžete v nemeckom jazyku prečítať na http://www.zeit.de/2013/02/Paedagogik-John-Hattie-Visible-Learning
Profesor Hattie z Univerzity v Melborne, sa venoval výskumu, ktorého cieľom bolo zistiť, ktoré faktory vplývajú na úspech dieťaťa v škole pozitívne a ktoré negatívne (http://www.zeit.de/2013/02/Paedagogik-John-Hattie-Visible-Learning).
Úspech a učebné výsledky sú jedným z kľúčových cieľov školy. Je však dôležité položiť si otázku, či sú učebné výsledky to jediné, čo môžu deti v budúcnosti, o ktorej v tejto chvíli nič nevieme, potrebovať.
Želaním nás všetkých je, aby všetky deti vedeli čítať, písať, počítať a dostali všeobecné vzdelanie. Má byť však len toto cieľom vzdelávania? Úspech dosiahnutý v škole, akadémii či na univerzite ešte neznamená, že „človek“ uspeje aj v živote. Náš školský systém produkuje veľké množstvo „vzdelaných“ ľudí. Je však namieste položiť si otázku, či naozaj potrebujeme svet plný profesorov?
Príspevok, ktorý predniesol Ken Robinson na jednom z celosvetovo známych podujatí TED talks, poukazuje práve na to, že gramotnosti prisudzujeme priveľkú pozornosť ale nepodporujeme v deťoch ich vlastnú kreativitu. Pritom tvorivosť je rovnako dôležitá ako gramotnosť a obe by mali byť dané na jednu úroveň. Náš vzdelávací systém je však nastavený tak, že zabíja potenciál v mnohých talentovaných a tvorivých ľuďoch len preto, že nevynikajú v „predmetoch“, ktoré stoja na vrchole pyramídy nášho vzdelávacieho systému.
**Príspevok Kena Robinsona si môžete vypočuť (aj so slovenskými titulkami) na http://www.ted.com/talks/ken_robinson_says_schools_kill_creativity.html
Pokiaľ úspech v škole sám o sebe negarantuje aj úspešný život, je potrebné sa zamyslieť nad tým, ktoré ďalšie faktory nám môžu pomôcť úspešný život dosiahnuť. Životný úspech veľmi úzko súvisí so sebavedomím. To pozostáva z dvoch častí: sebadôvery a sebaúcty. Sebadôvera je viera v naše vlastné schopnosti, dôvera vo vlastné vedomosti a zručnosti. Sebaúcta zase hovorí o tom, ako si cením seba ako človeka, bez ohľadu na svoje schopnosti. Škola nám pomáha rozširovať naše vedomosti i zručnosti, ale pomáha nám aj v tom, aby sme sa cítili plnohodnotným človekom?
**Viac informácií k tejto téme si môžete prečítať v nemeckom článku http://www.familylab.de/files/Artikel_PDFs/familylab-Artikel/Selbstvertrauen_Selbstwert.pdf
Každý z nás, či už deti, alebo dospelý, je niečím rozdielny a osobitý. Vzájomne sa medzi sebou líšia aj jednotlivý učitelia. Je preto nepochopiteľné, prečo sa od pedagógov očakáva, že každý z nás poskytne žiakom to isté a odvedie rovnaký výkon. Ako má niečo také vôbec fungovať?
Švajčiarsky detský lekár Remo Largo poukázal svojimi štúdiami na to, že človek sa prirodzene chce učiť, dokonca sa učí nepretržite, avšak nikto sa nemôže učiť nad rámec svojho vlastného potenciálu. Potenciál každého človeka sa v jednotlivých oblastiach líši. Má preto zmysel denne nútiť dieťa aby sa učilo niečo, čo mu nejde a navyše je úplne zrejmé, že daná oblasť ani nikdy nebude jeho silnou stránkou? Má zmysel aby pedagóg, ktorý nemá vzťah k hudbe učil hudobnú výchovu? Naozaj chceme aj naďalej klásť dôraz na slabé stránky jednotlivcov? Pomôže to sebadôvere alebo zdravému životu? Nechceme sa radšej naučiť akceptovať svoje vlastné chyby popri tom, ako sa zameriame na svoje silné stránky?
Hlavnou úlohou pedagóga by malo byť pripraviť deti na budúcnosť. Budúcnosť je však neznáma a nič o nej nevieme. Vieme, čo budú deti v budúcnosti potrebovať? Isté je, že budú potrebovať písať, čítať a počítať. Avšak vôbec nie je isté, či budú potrebovať napríklad vysokoškolský titul. Profesorov síce potrebujeme, ale rovnako potrebujeme aj remeselníkov. Predovšetkým však potrebujeme samostatných a kompetentných ľudí, ktorí poznajú svoje silné a slabé stránky. Ľudí, ktorí radi robia svoju prácu, pretože sa v nej našli a je pre nich tá pravá.
Vo svete, kde je prebytok ľudí a informácií, avšak nedostatok zdrojov, potrebujeme okrem hore uvedených schopností aj mnohé iné. Kreativita, schopnosť realizovať a presadzovať myšlienky, či sociálne zručnosti sú rovnako dôležité. V dnešnom svete nám už samotné vedomosti nestačia. Dnes je na „život“ pripravený ten, kto vie z dostupných informácií vybrať tie dôležité.
**Viac informácií o zmenách potrebných vo vzdelávaní ako aj o tom, čo je dnes dôležité pre uplatnenie sa v živote, nájdete na stránke Kena Robinsona: http://sirkenrobinson.com/?p=905 (stránka je v anglickom jazyku)
Rozsiahle učebné osnovy nám hovoria o jednom - ako veľa sa majú deti počas školskej dochádzky naučiť a aké rozsiahle má byť ich vzdelávanie. Je však zrejmé, že v žiadnom prípade nemôže jeden učiteľ kontrolovať všetky ciele stanovené v učebných osnovách, či mať v pláne ich všetky odučiť.
Švajčiarsky lekára Remo Largo povedal: „Deti (i dospelí) sa učia vždy, a to nielen na vyučovaní, ale aj mimo neho.“ Keď sa nám zdá, že je naša úloha príliš rozsiahla, musíme hľadať cestu v dôvere – dôvere v to, že deti sa učia aj vtedy, keď zrovna nepracujú na našom zadaní. Rovnako musíme znovu začať dôverovať vlastným schopnostiam a veriť, že v danom čase robíme práve to, čo je správne. Musíme dôverovať tomu, že dokážeme vycítiť, kedy treba podať dieťaťu pomocnú ruku, ako aj tomu, že naše pozorovanie nám dá dostatok informácií o tom, aby sme aj bez testov vedeli, akým vývojom dieťa práve prechádza. A napokon musíme dôverovať tomu, že aj prostredníctvom vlastnej ľudskosti dávame dieťaťu dôležitý vzor.
**Viac informácií o zmenách potrebných vo vzdelávaní ako aj o tom, čo je dnes dôležité pre uplatnenie sa v živote, nájdete na stránke Kena Robinsona: http://sirkenrobinson.com/?p=905 (stránka je v anglickom jazyku)
Ako docieliť to, aby stál pedagóg pred triedou ako človek a nie ako cirkusant alebo chodiaca encyklopédia? Ako prispôsobiť výučbu potrebám budúcnosti? V tomto prípade sa nejedná o použitie nových učebných foriem či stále zaujímavejších aktivít, ale o to,aby bol človek schopný vytvárať si nové priestory a odpútať sa od zaužívaného. Chce to však odvahu. Odvahu dovoliť si nevedieť všetko, robiť chyby, odvahu ukázať emócie a veriť deťom, že sa môžu učiť aj bez mojej pomoci. Je ťažké pustiť z rúk opraty, pretože sme trénovaní na to, aby sme vždy mali všetko pod kontrolou. Keď sa nám však podarí nechať niečo bežať aj samo, získame novú skúsenosť. Poznanie, že aj my sami sa môžeme znova stať tými čo sa učia, pričom môžeme spoznávať aj sami seba. A to je práve to, čo robí každodennú prácu v škole opäť živou.
Učebné osnovy a učebnice sú úžasný zdroj nápadov. Ak však uveríme tomu, že do konca roka musíme prejsť celý ich obsah, mať prebraté všetky strany v učebnici a vyplnené všetky pracovné listy, v takom prípade dostaneme sami seba pod veľký tlak. Niektoré témy sú dôležité pre každého, no iné sú relevantné len pre časť detí. Kto povedal, že každý musí všetko robiť? Nemôžu mať učebnice na konci školského roka aj strany, ktoré sa neprebrali a pracovné listy, ktoré neboli vyplnené? Kto má záujem môže na nich predsa ďalej pracovať. Hlavne v prípade odborných vecí je dôležité, aby bol učiteľ pre vec nadšený, pretože potom môže v deťoch aj niečo zanechať. Pri témach, ktoré pedagógovi nič nehovoria a ktoré nedokáže prezentovať tak, aby deti dostatočne zaujal, je lepšie nazbierať odvahu a praktizovať v danom prípade známe „menej je viac“.
Rozvrh hodín nám ukazuje, koľko hodín týždenne máme venovať konkrétnym predmetom. Aj na tomto mieste je potrebná odvaha dovoliť si redukovať. Má väčší zmysel odučiť menej ale kvalitných hodín, ako sa ponáhľať z jednej lekcie na druhú. Učenie potrebuje čas, emocionálnu istotu a vyžaduje aj zodpovedný prístup od detí. Pokiaľ deťom vopred rozdelíme deň na čas, v ktorom im presne stanovíme, čo majú robiť, a vyčleníme im zároveň aj priestor na voľný čas, kedy si môžu sami zvoliť, čo chcú robiť, potom aj my sami získame priestor pre seba. Priestor na individuálny rozhovor s niektorým dieťaťom, priestor na budovanie vzťahov, priestor pre riešenie aktuálneho problému, alebo priestor na pokojné pozorovanie. Jednoducho priestor pre život.
Písací stôl je veľmi praktická vec, pokiaľ chcem písať esej. Ale sadnem si za stôl aj vtedy, keď chcem čítať knihu alebo sa hrať s figúrkami? Taký futbal sa v triede určite hrať nedá. Väčšina školských tried je priestorovo veľmi obmedzená, avšak problém s priestormi sa dá s väčšou dávkou slobody tiež riešiť. Stačí len porozmýšľať, či sa v škole nenájde iná miestnosť alebo dielňa, ktorá by sa dala využiť pre rôzne projekty. Priestor vyhradený na prestávky je v čase mimo nich prakticky voľný priestor a môže ponúknuť nové možnosti. Pre viaceré aktivity sa dá využiť ihrisko, prípadne blízky les či trávnatá plocha, ak sa nejaká v blízkosti školy nachádza. Tak ako deti, aj my dospelí potrebujeme priestor, kde sa môžeme hýbať, alebo kde môžeme tráviť čas. Prečo by som nemohol preniesť svoje aktivity von, keď po dlhšom čase konečne svieti znovu slnko? Zaujíma niekoho, či som program realizoval podľa plánu, alebo nejakým iným spôsobom?
Učenie je udržateľné vtedy, keď sa o niečo naozaj zaujímame. Samozrejme, že sa môžem vďaka krátkodobej pamäti na zajtrajší test naučiť veľa nových slovíčok. Ale budem si ich pamätať aj o niekoľko mesiacov? Pravdepodobne nie. Existujú situácie, v ktorých má význam učiť sa veci naspamäť, napr. ak sa učíme báseň, alebo násobilku. Avšak obsah novej látky nemôžem pochopiť pokiaľ na to nie som v mojom vývoji pripravený, ako ani vtedy, keď ma daná téma neosloví. Záujem detí o danú látku sa môže vytvoriť len v takom prípade, pokiaľ im počas každodennej výučby dáme na výber. Ak dovolím dieťaťu, aby si mohlo vybrať z predkladanej ponuky to, o čo má samo záujem, môžem potom aj naozaj spoznávať jeho osobné záujmy a zručnosti.
Mnohé z aktivít, ktoré si deti radi vyberajú, nezapadá do našej predstavy o učení. Čítať celú hodinu? Alebo cvičiť tanec či hrať futbal? Skladať si puzzle, stavať vežu alebo variť cestoviny? Alebo sa len tak rozprávať? Hry sú často z výučby vylúčené. Pritom mnohé z nich si vyžadujú znalosti z matematiky, stratégie, alebo využívajú sociálne či rečové zručnosti. Ako mám porozumieť geometrii, ak som ešte nikdy v živote nestaval vežu alebo sofistikovaný hrad z kociek a nemal som možnosť urobiť si reálnu predstavu o priestorovom usporiadaní vecí? Nie sú práve rolové hry (Rollenspiel – pozri Wikipédiu) krásnym prostriedkom na to, ako môžem prekonať svoje sociálne ťažkosti? Pokiaľ sa snažím vysvetliť kamarátom pravidlá nejakej hry, nepotrebujem pritom využiť práve schopnosť jasne sa vyjadrovať? Nenaučím sa najlepšie ako byť súčasťou tímu práve pri futbale? Nie vždy nám bude dávať zmysel to, čo si deti zvolia, a zakaždým budeme musieť určovať nové hranice. No je dôležité zdôrazniť, že k učeniu nedochádza len vtedy, keď vyplňujeme pracovné listy!
„Vieme toho príliš veľa. Prečo by deti mali ešte niečo objavovať?“ Učiteľ často vychádza z predpokladu, že pre všetko existuje správna odpoveď, správny druh alebo vysvetlenie. Prečo majú byť deti ešte kreatívne? Kreativita má svoj pôvod v nude a neznalosti. A aj toto je bod, ktorý súvisí s naším vlastným procesom. Nuda a neznalosť sa totiž rozhodne nespájajú s predstavou našich profesií a pre nás samotných nie je vôbec jednoduché dovoliť aby sa diali. Ale ten, kto dá priebeh aj nude, môže byť prekvapený svojou vlastnou kreativitou, ktorá môže z „nič-nerobenia“ vzísť. A ten, kto sa pustí do nového projektu bez vedomostí, môže skutočne zažiť, čo to znamená objavovať. Je dôležité, aby sme dali priestor či už napríklad remeselným výrobkom, ktoré neboli plánované, obrazom, ktoré nie sú perfektne namaľované, vežiam, ktoré spadnú, či aktivitám, ktoré vedú k neznámym výsledkom. A rovnako aj chvíľam, ktoré sú jednoducho nudné......
Prečo by učiteľ mal zakaždým mať na všetko vopred pripravenú odpoveď? Aké by to bolo, ak by raz začal s otázkou a nie s odpoveďou? Nie iba v kreatívnych odboroch, ale i v matematike, jazyku alebo etickej výchove? Proces nachádzania odpovede je rovnako dôležitý, ako odpoveď sama. Otázka: „Čo a ako jedli ľudia v stredoveku?“ vedie k premýšľaniu o tom „Aké rastliny v tej dobe rástli? Aké zvieratá žili? Môžem niečo z toho kúpiť aj dnes v obchode? Ako ľudia zakladali oheň keď nemali zápalky? To by sme predsa mohli niekedy vyskúšať!“
Otázky vedú k hľadaniu odpovedí či už v lexikónoch, knihách, na internete alebo v iných zdrojoch. Motivujú nás ísť von, do sveta, prečítať si pozornejšie etikety na tovaroch v obchode, vďaka nim zrazu experimentujeme v lese s ohňom. Aby sme však našli odpovede sami, potrebujeme mať ďaleko viac času v porovnaní s časom, kedy si odpovede prečítame v článku o dobe kamennej. Otázka znie či bude učenie takto udržateľné. Absolútne. Bude ma to ako učiteľa týmto spôsobom viac baviť? To je celkom možné!
Kde inde, ako v škole, je jeden dospelý zodpovedný za 20 detí? My pedagógovia sme navyknutí mať všetko sami pod kontrolou až do takej miery, že pokiaľ sa v triede vyskytne okrem nás ešte iný dospelý, môže nás to dokonca rušiť. A pri tom by sme mohli ťažiť z výhod tímovej práce. Ako človek mám prirodzene k niektorým deťom iný vzťah, ako k ostatným. S každým ďalším prítomným dospelým sa zvyšujú šance na to, že každé dieťa bude mať príležitosť nájsť si aspoň jedného dospelého, s ktorým si porozumie. Navyše, vzájomné vzťahy medzi dospelými slúžia deťom ako vzor. Realizácia projektov, vedomie vlastných silných stránok a s tým spojené rozdelenie zodpovednosti, problémy s nemocenskou atď. sú všetko záležitosti, ktoré sa jednoduchšie riešia v tíme. V dnešnej dobe sú už viaceré prípady, kedy je na jednu tried pridelených viacero pedagógov (napr. učiteľ jazykov, náboženstva, špeciálny pedagóg.....), ale aj v takýchto prípadoch to chce lepšie rozdelenie úloh.
Kde inde, ak nie v škole, sa deti učia najviac vychádzať s ostatnými členmi skupiny? Kde inde majú okolo seba toľko detí v rovnakom veku alebo dospelých, s ktorými musia vychádzať? Pokiaľ zredukujem rozvrh hodín a učebné osnovy, môžem získať viac času a priestoru pre sociálne kompetencie. Namiesto toho, aby som sa neustále zaoberala konfliktami, vytvorím radšej prostredie, v ktorom sa správanie detí môže naozaj zmeniť. Triedna rada, školská zodpovednosť, individuálne rozhovory alebo rozhovory v malých skupinkách, zavedenie nástrojov, pomocou ktorých deti samé vedia konflikty riešiť ako aj vedomé riadenie, ktoré chráni individualitu každého dieťaťa – to sú všetko prostriedky umožňujúce sociálne učenie. Skutočne ohľaduplné správanie vzniká až vtedy, keď je prežité zo všetkých strán: voči ostatným ľuďom, voči nášmu okoliu, voči materiálom, ktoré používame, a je prežívané tak zo strany detí voči dospelým ako aj zo strany dospelých k deťom .
Kontakt medzi rodičmi a učiteľmi je neraz pre obe strany pomerne vyčerpávajúci a negatívne podfarbený. Ich vzájomný vzťah nie je jednoduchý a závažným nedostatkom je, že chýba priestor, kde by sa mohol vôbec tento vzťah vytvoriť. Pritom práve vzťah medzi učiteľom a rodičom je pre výchovu dieťaťa veľmi dôležitý, najmä v čase, keď sa vyskytnú problémy alebo dochádza k nejakým zmenám, ktoré musí dieťa zvládnuť. Vtedy sú obzvlášť potrebné obe strany. Deti reagujú inak v triede a inak doma. Deťom dokážeme lepšie porozumieť, ak sme schopný vidieť oba tieto pohľady. Spolupráca medzi rodičmi a učiteľmi si vyžaduje priestor a čas. Keď si ho vedome naplánujeme, môže nám to v našej práci výrazne pomôcť.
Vedenie učiteľa a jeho jasné stanovisko je veľmi dôležité, pokiaľ chceme dosiahnuť ohľaduplné správanie detí v skupine. Zaň je zodpovedný práve pedagóg. Negatívne správanie detí stojí učiteľa množstvo energie. Toto správanie sa však môže zmeniť, pokiaľ dokážeme vytvoriť v triede viac „priestoru pre človeka“. Ak deťom ponúkneme viac možností na to, aby rozhodovali spolu s nami, doprajeme im dostatok fyzického pohybu a vytvoríme priestor, v ktorom sa môžu vytvárať vzťahy, môžu sa mnohé problémové situácie vyriešiť aj samé. Spätná väzba od druhých detí má oveľa väčší účinok ako napomenutia od pedagóga. Ak pozitívne správanie prináša so sebou aj viac slobody, potom sa ho oplatí aj dodržiavať. Pokiaľ ja ako učiteľ vytvorím viac priestoru pre sociálne učenie, potom budem menej rušený pri individuálnom prístupe k žiakom, ktorý by inak v skupine nebol možný a zároveň mi to dáva šancu lepšie spoznať konkrétne dieťa.
Zmeny nie sú jednoduché, tak ako nie je jednoduchý ani sám život. Pokiaľ v triede občas povolím uzdu, neznamená to, že všetko bude jednoduchšie. Ak si dopredu nenaplánujem deň, bude to pre mňa znamenať neistotu. Musím byť flexibilný, ale aj prítomný, aby som dokázal pracovať s tým, čo príde. Spolupráca s dospelými ako aj budovanie vzťahov s deťmi ma zakaždým privedie ku mne samotnému. Budem spochybňovaný, budem konfrontovaný s vlastnými slabosťami a budem sa musieť vysporiadať s vlastnými predstavami. Deti nie vždy vedia, ako sa majú vysporiadať so svojou slobodou. Tiež sa musia naučiť zaobchádzať ako pracovať na sebe a svojom správaní. Nie je to však vždy ľahké. Aj u nás sú dni, kedy sa vraciame domov spokojný ale sú aj také, ktoré veľmi vyčerpávajú. Ale napriek tomu pôjdem dopredu, budem sa učiť nové veci a neostanem stáť na jednom mieste.