Vedomí učitelia – osobnosť, vzťahy, metódy/ Naše školy pre žiakov

Príručka pre posilnenia učiteľa – Karol Herian

„Žiak nie je nádobou, ktorú je potrebné naplniť,

ale pochodňou, ktorú je potrebné zapáliť.“  (Sókratés).

Prv, než sa vydáme na sľubovanú prechádzku po cestách dozrievania vedomých  učiteliek a učiteľov, pozrime sa krátko do našich škôl.

Dianie na základných a stredných školách často predstavuje paradoxný svet. Áno, cítime v ňom veľa pozitívnych impulzov, energiu oddaných pedagógov a živých detí, chuť a vzopätie smerom k tvorivej a slobodnejšej pedagogike, a predsa ťažisko celého systému ho často tlačí do úzkych. Tento sektor s nesmiernym potenciálom a s ohromnou zodpovednosťou nie je motorom spoločnosti, iniciátorom tvorivosti, zmien, inovácií a rastu. Školstvo je presýtené byrokraciou a formalizmom, odcudzuje žiaka prirodzenej skúsenosti a nereflektuje jeho reálne potreby.  Pri učení a vedení žiakov sa stále často stretávame s frontálnou výučbou, s dôrazom na pasívnu reprodukciu dát a pedagógovia stále v nedostatočnej miere využívajú metódy interaktívnej výučby či zážitkovej pedagogiky. V školskom systéme stále nemáme vyriešené rozpory medzi obsahom a formami výučby a skutočnými potrebami mládeže pripravujúcej sa na život, profesionálny i osobný.

Stále sa väčšina zaangažovaných v školstve pozerá na vzdelávanie ako na získavanie a reprodukciu znalostí, ako na čosi, čo sa dá kúpiť, preniesť a uplatniť. V školách ide o „narovnávanie“ správania sa a myslenia a potom o systematický prenos „učiva“. Kvalitu procesov a  výsledkov testujeme, meriame a súdime ako vo firme. Žiaľ, tento mechanistický a byrokratický prístup k učeniu a vzdelávaniu ochudobňuje celý priestor školy a školstva o ľudské rozmery: veď výstižne ho stále nazývame výchovno-vzdelávacím systémom.

Myslíme si, že je dôležitejší ako systém je konkrétna škola, pripravený učiteľ, ľudská zrelosť, chuť učiť sa a odvaha k slobode, rešpekt človeka k človeku a zvedavosť, hra...

Vzdelanosť stále viac vnímame ako ľudskú kvalitu, ktorá sa nedá získať či odovzdať ako nejaký produkt, nedá sa jednoducho naplánovať a ani záväzne garantovať. Vzdelanosť nie je vecou ministerskej stratégie, množstva techniky, finančného zabezpečenia škôl či legislatívy; vzdelanosť je predovšetkým otázkou ľudského dozrievania, rastu, slobodného a tvorivého myslenia a bádania, je otázkou hľadania osobnej orientácie v rôznych svetoch. Vzdelanosť vyrastá zvnútra, z vlastnej motivácie, vlastného uvedomovania sa, z preberania  zodpovednosti. Vzdelávanie sa viac podobá na pestovanie ako produkovanie.

Uvedieme príklad a v nasledujúcich troch odstavcoch budem osobný. Chcem skonkretizovať vyššie uvedené všeobecné pohľady na stav vzdelávacieho systému. Základnú a strednú školu som absolvoval v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, v socializme.  Za dvanásť rokov mojej školskej dochádzky sa ma nikto a ani raz neopýtal, čo potrebujem. Ani jeden učiteľ sa nezaujímal o moje potreby. Iba išli, jeden za druhým a valili na mňa a na spolužiakov akési učivo. To nebolo vzdelávanie, to bolo doslova školská dochádzka. (A keď som sa niečo dôležité naučil, odborné či osobné, stalo sa to mimo školy a po škole.)

Nuž, a teraz si dovoľme experiment a opýtajme sa dnes osemnásťročných absolventov, koľkokrát sa ich v škole pýtali na ich potreby. Skúsme to. Koľkokrát učiteľ považoval za súčasť efektívneho učenia záujem o potreby svojich zverencov, naozaj ich vypočul, porozumel im a podľa toho prispôsobil svoje vyučovanie? Koľkí majú takúto skúsenosť? Nie sme tam, kde sme boli pred štyridsiatimi rokmi?

Kde sa berie tá trúfalosť na strane ministerstva, školy či pedagóga vstupovať do vnímavého sveta dieťaťa a mladého človeka bez toho, aby naozaj rozumeli čo deti a mladí ľudia potrebujú? To, čo nereflektovane považujeme za svoju učiteľskú prácu, možno vidieť aj ako nesmierne násilie na deťoch. Táto arogancia na strane dospelých nevytvára priestor učenia sa, radosti, objavov, rastu a inšpirácie, ona tvorí školský systém a od detí žiada poslušnosť a školskú dochádzku! A tu vidíme dôvody pre vzdor, odpor, nezáujem či ľahostajnosť žiakov. Voláme ich problematická či nezodpovedná mládež.

(A do zátvorky pre prípad, že by predsa nejaký čitateľ nepovažoval vypočutie a rešpektovanie potrieb dieťaťa v škole za dôležité, ponúkame ďalší myšlienkový experiment. Predstavte si, že sa prihlásite na ročný intenzívny kurz, názov znie veľmi dobre, obetujete mu väčšinu svojho času a cítite, že práve teraz sa môžete veľmi veľa naučiť. A keď kurz začnete navštevovať, lektor sa vôbec nezaujíma o vaše potreby, ani raz sa neopýta na vaše záujmy či dôvody. Deň za dňom učí podľa svojho plánu, prináša svoje témy, svoje učivo a je mu jedno, čo chcete Vy. Možno to vedie mechanicky a nudne, možno pri tom žartuje, no stále vás posudzuje a hodnotí podľa svojich kritérií. Navyše ste zistili, že z kurzu sa nedá odhlásiť, musíte chodiť každý deň, na hodinách sa nesmiete zaujímať o iné veci, a tak vám ostáva možnosť ten rok (dva, päť, desať rokov) nejako vydržať a poslúchať alebo sa mentálne odpojiť...)

Karol Herian - Príručka pre posilnenie učiteľov/časť Naše školy pre žiakov

Vydané v rámci projektu „Kooperácie v oblasti vzdelávania v pohraničnom regióne SK-AT“ realizovaného v rámci Programu spolupráce INTERREG V-A SK-AT

Auf Deutsch:

Karol Herian: Bewusste PädagogInnen - Persönlichkeit, Beziehungen, Methoden / Handbuch für Unterstützung der Lehrer